TREĽBA NA POLICAJTA! Tento kód preletel policajnými linkami 31. mája 2006 krátko po ôsmej ráno. Potom doplňujúca informácia: policajt utrpel poranenia, jeho kolegyňa je mimo ohrozenia. Páchateľ je ozbrojený a na úteku. Vtedy ešte nevedeli, že za dverami bytu neďaleko odtiaľ pred chvíľou posledný raz vydýchla mladá žena. Zasiahlo ju osem guliek kalibru deväť milimetrov.
Niektorí obyvatelia paneláku banskobystrického sídliska tie zvuky opísali ako údery kladivom, iní ako nejaký treskot, ďalší ako výstrely. Niektorí im nevenovali pozornosť. Veď v dome sa stále našiel niekto, kto prerábal byt. Tí, ktorí vyzreli oknom, videli pobehovať pred domom muža so zakrvavenou tvárou s pištoľou v ruke a ženu skrývajúcu sa za odpadkovými kontajnermi. Mysleli si, že strelcom je on. Mýlili sa. Bol to policajt. Rovnako ako žena za kontajnermi. Aj keď v civilnom oblečení. On bol vážne postrelený.
Svedectvo policajta
Zranený policajt neskôr, pred súdom, vypovedal, že sa mu bývalý kolega zdôveril s obavami o svoju známu, pani Miroslavu. Má vraj problémy so zamestnávateľom, istým Róbertom D. Róbert jej vnikol do bytu, napadol jej trinásťročného syna.
Policajt vedel o tom, že pani Miroslava podala na Róberta trestné oznámenie. Zaútočil na ňu, zbil ju tak, že upadla do bezvedomia, museli ju dokonca odviezť do nemocnice. Bývalý kolega mu telefonoval ešte ráno 31. mája, že sa nemôže dovolať na mobil pani Miroslavy. Upokojil ho: "Neboj sa, idem práve Róbertovi D. zaniesť predvolanie. Býva v tom istom vchode ako pani Miroslava, pozriem sa aj na ňu."
Do domu išiel aj s kolegyňou. Pani Miroslava neotvárala. Niekoľkokrát opakoval: "Pani Mirka, tu je polícia, otvorte!" Naostatok sa dvere otvorili. V prítmí videl pani Miroslavu, ako odtláčala nejakého muža so slovami: "Prestaň, choď preč!" Vtedy ho muž spozoroval. Všimol si, ako neznámy predpažil ruku. Uvidel v nej zbraň. Pudovo sa pootočil. Vtedy počul výstrel a v boku zacítil pálčivú bolesť. Zakričal na kolegyňu, aby utekala, on sám bežal dole schodmi. Sprevádzala ho streľba. Uvedomil si, že muž strieľa po ňom. Pocítil pálenie na čele. Keď si po ňom prešiel rukou, zostala krvavá. Kolegyni, ktorá von vybehla za ním, poradil: "Skry sa za kontajnery a zavolaj stopäťdesiatosmičku!" A so svojou zbraňou kryl vchod. Krátko nato prišla hliadka, po nej zásahová jednotka a sanitka. Potom aj pohrebná služba. Páchateľa nezastihli. O niekoľko minút sa prihlásil na polícii.
Róbert a Miroslava
Na verejnosti zvykol podnikateľ Róbert D. hovorievať o pani Miroslave ako o svojej ekonómke. Bola to pravda, aj keď nie úplná.
Pani Miroslava prišla na Slovensko z Čiech a bola v rozvodovom konaní. Nebola len zamestnankyňou firmy. Bola aj spoločníčkou, hoci aj to nebude celkom presné. Ako sa vyjadril jeden zo svedkov: "Bola vraj spolumajiteľkou jednej z Róbertových firiem, ale ktorej z jeho dvadsiatich piatich, neviem..."
Isté je aj to, že ich vzťah nebol len čisto pracovný. Prerástol aj do intímneho. Róbert jej umožnil bývať vo svojom druhom byte, v tom istom vchode paneláka, ako býval, a našli sa takí, čo tvrdili, že o Róbertových dobrodružstvách teda dobre vedela aj jeho manželka (poprela to).
Istý svedok vyhlásil: "Vozil si Miroslavu so sebou po celej rodine ako kabelku!" Podľa ďalších pani Miroslava veľmi dobre videla do Róbertovej, nie celkom férovej podnikateľskej hry a snažila sa ho vydierať. Isté však je - podala na neho trestné oznámenie - s tým, že ju zbil a spôsobil jej ublíženie na zdraví. Isté je aj to, že deň pred svojou smrťou si dohodla stretnutie so svojím známym, bývalým policajtom (tým, ktorý neskôr kontaktoval policajta, čo mal Róbertovi doručiť predvolanie). Chcela mu povedať niečo dôležité. Ale nepovedala mu nič.
Ja som len spanikáril!
Róbert D. na súde nevypovdal (dokonca žiadal o vylúčenie verejnosti). Vypovedal však v prípravnom konaní.
To, že mal s Miroslavou milenecký vzťah, nerobil sporným. Bola vraj psychicky labilná a asi pred rokom sa mu začala vyhrážať, že ho udá, lebo si od jej sestry požičal peniaze, nevracia ich a vyrába fiktívne faktúry. To sa opakovalo v ostatnom čase vždy keď nemala peniaze, alebo bola opitá. Asi dva týždne predtým ju našiel ležať neskoro večer vo firme v bezvedomí a volal sanitku. Odvtedy mu nedala vedieť, čo sa s ňou deje, vie, že si nechala podpísať pracovný úraz. Už v marci jej povedal, že byt, v ktorom býva, predal, preto sa musí do konca mája vysťahovať. Aj preto sa s ňou chcel stretnúť.
Stretnutie si dohodol 30. mája na druhý deň ráno. Pustila ho dnu, bola veľmi milá. Počas rozhovoru zazvonil zvonček. Cez priezor videl za dverami policajta v civile, ktorého pozná. Povedal Mirke, že je to policajt, ona chcela, aby otvoril, on to nechcel, naťahovali sa o kľučku. Jej sa podarilo dvere otvoriť. Policajt stál vo dverách a vtedy vystrelil raz smerom na stenu. Nie na policajta. Nemal to v pláne. Miroslava ho ťahala, hučala do neho, bol vraj viac vyľakaný ako ona, preto asi dvakrát vystrelil aj na ňu. Asi na brucho alebo nohy. Potom má výpadok pamäti. Neskôr išiel do auta, chcel sa sám prihlásiť na polícii. Cestou zastavil, vyfajčil dve cigarety a išiel na políciu. To čo sa stalo, veľmi ľutuje. Pištoľ, devinu Glock, má legálne.
Čo vypovedal spoluväzeň
Pri vyšetrovaní takéhoto prípadu je potrebné preveriť každú stopu. Urobili tak aj teraz. Zaujímavá bola výpoveď Róbertovho spoluväzňa, ktorému mal o všetkom porozprávať.
Podľa jeho výpovede sa Róbert v cele rozrečnil, že Mirka vedela o jeho podvodoch so strojmi, autami aj s drevom, a bál sa, že ho prezradí. Zvlášť po tom, ako ju vo svojom byte zbil, narazila hlavou o radiátor a podala na neho trestné oznámenie. Naplánoval si preto, že ju odstráni. V robote si vyskúšal výstrel cez vankúš ako tlmič (o vankúši všeobecne vedeli, no polícia ho po čine nenašla). Naplánoval si to na 31. mája. Ale práve vtedy tam prišiel aj ten policajt... Strelil mu hneď do brucha, otočil sa a strelil do brucha aj Mirke. Po policajtovi vystrelil ešte niekoľkokrát, mieril mu na hlavu, ale mal problémy s mierením kvôli pletivu na výťahu. Prenasledoval ho až po prvé poschodie a potom sa vrátil k Mirke. Vraj kľačala na kolenách. Strelil jej do krku a do hrude. Vraj počul, ako posledný raz vydýchla.
Bol zvedavý, či je to Róbertovi ľúto. "Povedal mi: Čo si, k...? Zastrelíš človeka a nie je ti to ľúto? Ale smial sa pritom. Čiže mu to vôbec ľúto nebolo!" - tvrdil svedok.
Róbert D. prehlásil, že spoluväzeň nehovoril pravdu.
Osudný ôsmy výstrel
Postrelený policajt sa musel podrobiť chirurgickému zákroku. Jedna guľka mu zasiahla bok, druhá ho škrabla na hlave.
Pani Miroslava toľko šťastia nemala. Zasiahlo ju osem guliek. Väčšinou išlo o poranenia končatín. Rúk a nôh. Nič smrteľné. Ak nepočítame s tým, že by smrť spôsobilo vykrvácanie. Osudný, smrtiaci, bol až ôsmy výstrel. Posledný. Do hrude. Projektil roztrhal pľúcnu tepnu.
Naozaj si Róbert D. dopredu chladnokrvne naplánoval vraždu nepohodlnej milenky, ktorá ho vydierala a plánovala udať, a keď mu policajt plán narušil, zlízol si to aj on?
To by by bolo veľmi ťažké dokázať. V našom prípade ide vlastne iba o špekuláciu. Faktom však je, že ekonomická kriminálka sa už o Róberta D. zaujímala. Policajt potvrdil tiež to, že výstrel na neho bol jasne mierený. Reči o výstrele do steny sa tak dostávali do oblasti rozprávok.
Rozsudok
Okresný súd uznal Róberta D. z obvzlášť závažného zločinu vraždy, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu. Vymeral mu dvadsaťpäť rokov. Róbert sa odvolal. Krajský súd zohľadnil poľahčujúce okolnosti a trest zmiernil na dvadsaťtri rokov a štyri mesiace. Rozsudok je právoplatný.
