Pri veternej smršti v novembri 2004 ľahlo v Lesoch SR, závod Beňuš, 1 milión kubíkov kalamitného dreva. Pritom Beňuš, hoci hospodári na rozlohe 30 tisíc hektárov lesných porastov, čiže prakticky od Brezna po Dobšinskú jaskyňu, patrí medzi závody najmenej postihnuté podkôrnym hmyzom.
Na rozdiel od susedného Liptovského Hrádku, ktorého väčšina lesov siaha do územia NAPANT-u, nemusel totiž pri spracovaní kalamity tak často akceptovať nezmyselné zákazy.
Lesný závod Beňuš vlani vyčerpal na ochranu lesov 34 miliónov korún, z toho 17 miliónov len na postreky proti podkôrnikom. Výsledky vidno, boj sa však zďaleka nekončí. Štátna ochrana prírody už síce priznáva, že nechávať kalamitu na zemi, aj keď išlo národné parky bolo neprezieravé, škoda len, že ju „osvietilo“ tak neskoro.
Chytajú koňa za chvost
Situáciu môže totiž ešte viac skomplikovať v poradí druhá mierna zima. Lesníci dúfali, že časť škodcov zamrzne, to sa už však najväčšou pravdepodobnosťou nestane. "Na ilustráciu, vlani vyťažil Lesný závod Beňuš 220–tisíc kubíkov drevnej hmoty, z toho 200–tisíc kubíkov tvorila kalamita a jednoznačné gro podkôrniková!“ Obávam sa, že to bude na jar mrákava. Teraz ešte smreky vyzerajú v poriadku, ale je to klamlivé. Kôra z nich opadáva. Pripravujeme sa na tvrdú vojnu. Sekera nestačí, musí to byť komplexné. Od lapačov cez plošné bariéry až po chemickú asanáciu zvyškov po kalamite, kde ich pre nebezpečie požiaru nebudeme môcť spáliť,“ konkretizoval Milan Oravkin, hlavný inžinier závodu (na snímke).
Vlani inštalovali v lesoch SR 17–tisíc lapačov, z toho 5 500 kusov rozmiestnil na svojom území lesný závod Beňuš. „Bohužiaľ, niekedy sa rozchádzajú v názoroch a smerovaní aj ľudia, čo vyštudovali tú istú školu. Mňa učili, že pekná hora je zelená, niektorých, že suchá…"
Pápežskejší ako pápež
Fabova hoľa bude rezerváciou už len pár týždňov, možno dokonca dní. Závod Beňuš už úradne navrhol, aby jej bol príslušný štatút odňatý.
Lesník, ktorý svojho času venoval kopu energie, aby územie s najväčším výskytom hlucháňa hôľneho za rezerváciu vyhlásili, je nešťastný. „Mali sme tam 4–tisíc kubíkov kalamity. Prišli kvázi ochranári, ktorí ani nevedeli, čo chránia, prosto, nemohli sme sa jej dotknúť. Výsledok je viac než žalostný. Najkrajšie tokánisko hlucháňa hôľneho zlikvidoval chrobák. Pritom sme to boli my, kto vytvoril vzácnemu vtákovi chránené prostredie, aby si tam dobre žil. A potom príde ochranca a povie, že človek, ktorý nechal na Fabovej holi kus života ako jeho dedo a otec, už do tej hory nesmie… Veď je to zvrátené! Alebo dostanete oznámenie, že cestu pod Kráľovou hoľou vybudovať nemôžete. Dozviete sa, že rozhodovala komisia, v ktorej si právo veta údajne uplatnil človek zo spolku na ochranu dravcov z Bratislavy. Vraj by to poškodilo prírodu. Ja som lesník. Videl som strašne veľa ciest, ale netrúfal by som si od stola v Beňuši posúdiť cestu na Liptove, kým ju nevidím. Vyštudovaný učiteľ z Bratislavy si trúfa!
Na Muránskej planine nám zasa ochrancovia bránili v ťažbe pre orla skalného, o ktorom nakoniec do týždňa poslali správu, že tam, kde si mysleli že je, nie je. Ako to zistili, netuším. Chceli sme ísť s nimi miesto hniezdenia hľadať, to však odmietli,“ uzavrel M. Oravkin.