SPIS ZALOŽENÝ V SÚDNOM ARCHÍVE, podľa ktorého vznikol nasledujúci príbeh ,už stihol zapadnúť poriadnou vrstvou prachu. Obidvaja hlavní aktéri sú už určite dávno na slobode. Preto sme zmenili aj ich mená. Prezradíme len toľko, že nasledujúci dej sa odohral v meste na severe Slovenska.
Vzduch už voňal blížiacou sa jarou. Zdalo sa mu, že to bude príjemná noc, aj keď si na nočné služby nevedel zvyknúť. Striedal sa so svojou ženou. Po dvanástich hodinách. Od šiestej rána do šiestej večer atď. Vlastne sa s manželkou vídali len pri výmene služieb. Hovoril si, že to jednu výhodu predsa len má. Nemali sa kedy hádať...
Hoci nočné služby nemal rád, táto nevyzerala zle. S kamarátom, nočným vartášom z podniku oproti cez ulicu, si dohodli spoločnú neskoronočnú večeru, ktorú im manželky nachystali do hliníkových obedárov. Polievočku, zemiačiky, mäsko. Spolu sa najedia, dajú si koštovku z kamarátovej menáže. Pochvália a pohania jazykom skúsených mužov, ktorým už do dôchodku veľa nechýba, ženy za kuchárske umenie, možno zo skrýše za skriňou vytiahnu ťapku a dajú si na zahriatie štamperlík päťdesiatštyripercentnej slivovice. Nebola to zlá perspektíva.
"Ťuk!"
Ticho a znovu: "Ťuk!"
Kamienok sa odrazil od skla na okne strážnice a dopadol na betón. Kamienok sa chvíľu v nočnom tichu opusteného podniku, v ktorom okrem zopár potkanov a myší bol v najbližšom okolí jediným živým tvorom len on, kotúľal po chodníku. Prekvapene si kamienok, ktorý priletel z neznáma, obzeral, kým na sklo nenarazil ďalší.
Moslimovia musia pri púti do Mekky sedemkrát hodiť kameňom po šejtanovi, diablovi. Tentoraz ako keby došlo k výmene. Hoci príchodzí hádžúci kamienky prišiel peši, nebol pútnikom.
Rado a Vlado
Jeden mal dvadsať rokov, druhý o tri menej. Spoznali sa náhodou, na diskotéke. Už o sebe počuli. V mestečku s pár tisíc dušami sa klebety šíria rýchlo. Rozprávali si hrdinské kúsky. Teda kúsky, ktoré oni považovali za hrdinstvo. Starší Rado sa vyučil za murára. Akosi mu to nešlo. Pasovali ho len za pomocného robotníka. Aj to nechal.
Poznali sa. Vedeli o sebe. A napriek trojročnému vekovému rozdielu, čo je medzi adolescentmi pomerne mnoho, sa rešpektovali.
Aj Vlado sa učil za murára. Jeho však ako murára do práce aj zobrali. Po pár mesiacoch ho drina unavila. Radšej dobrovoľne odišiel. Mal to oveľa ťažšie ako Rado. Otec sa na rodinu vykašľal, keď bol ešte sopliakom. Nepamätal si ani jeho tvár. Matka zomrela keď mal sotva šestnásť. Pritúlil ho brat.
Hovoril si, že musí byť tvrdým. Takým tvrdým, aký tvrdý je k nemu život. Aj on už mal kadečo na rováši. S kámošmi sa dohovoril, že vybielia istého deda z ulice. Vedeli, že musí byť zazobaný. Starý naozaj doma čosi mal. Ale väčšinu na vkladných knižkách. Tie im boli platné ako mŕtvemu ponožky. Inkasovali necelých dvadsaťtisíc a polícia ich všetkých mala do niekoľkých dní. Čakal ho súd. Úfal sa, že sa z toho ako mladistvý vytiahne s podmienkou.
Mládenec za plotom
Kamienky nepadajú z neba len tak. Niekto ich musel hodiť. S povzdychnutím sa zodvihol zo stoličky. Otvoril dvere a vyšiel do noci voňajúcej jarou. Za plotom stál nejaký mládenec. Na prvý pohľad videl, že je to iba nejaké škvŕňa. Svietilo na neho svetlo lámp. Mládenec šmátral vedľa cesty po ďalšom kamienku, no buchnutie dvier ho primälo vystrieť sa.
„Stalo sa niečo?“
„Ujo! Ujo! Zablúdil som! Neviete mi povedať, ako sa dostanem na hlavnú cestu?“
„To nie je žiadny problém! Musíš...“
Peniaze, peniaze a peniaze!
Diskotéka frčala. Už dávno nemali náladu takéhoto kalibru. Najprv si buchli zopár poldeci fjodorky, potom skúšali víno. Náladu najprv rozpaľovali U2, potom Iron Maiden a Judas Priest. Diskdžokej šťavil zosilňovače. Membrány reproboxov sa išli potrhať. Bezva nálada. Prišiel čas na reč. Prekrikovali decibely.
„V tomto poondenom svete neprežiješ, ak nemáš peniaze. Prachy, prachy a prachy. A prachy nie sú. Teda, nie v našom vrecku. Odkiaľ ich zohnať?“
„O niečom by som vedel...“
„Vedel? Tak to vysyp, ty somárik!“
„Mama ma poslala vymeniť plynovú bombu. Vieš, do toho podniku za mestom. Vliekol som tú ťažkú kravinu ako otrok. Ale čosi som videl. V strážnici, v búde za plotom, bola iba jediná ženská. Platil som a ona vytiahla celý pakel peňazí. Taký igelitový. Videl som kopec drobákov, ale i stovky, päťstovky. Páni! Tam toho muselo byť! Pár tisíc! Bola tam len jediná stará baba. Kýchneš a poondie sa!“
„Ako, ako? Iba jediná ženská? Stará baba? To by sa dalo urobiť...“
Zraňujúce ostrie
Mládenec za pletivom nervózne prešľapoval. Akoby mu bolo treba močiť. Oči sa mu zvláštne ligotali.
„Musíš sa vrátiť asi sto metrov naspäť, potom...“
Z tmy sa oddelil tieň. Kdesi za jeho chrbtom. Zbadal ho len kútikom oka. Skôr ho cítil ako videl. Podvedomie mu kázalo otočiť sa. Už nestihol. Čiasi ruka ho pevne objala. Bruchom, celými útrobami, prebleskla ostrá, pálčivá bolesť. Ostrie noža si prerazilo cestu kožou na bruchu a vnorilo sa do útrob.
Plán je na svete
„Toľko prachov! Vieš čo by sme si mohli dovoliť? Všetky baby z mesta by boli len naše! Kúpil by som si aparatúru! Bedne! Zosilňovač! Na to musíme ísť!
„Dobre, ale ako to urobíme?“
„Ty si somár! Obyčajný somár! Veď hovorím, stačí kýchnuť a starena sa zosype. Stačí, ak si zoberieme nejaké nožíky, otrčíme ich a prachy nám vycáluje na podnose!“
„Ale kde teraz pozháňame nože?“
„Mám niečo doma. Ideme!“
Mali to cestou. Z poličky vytiahol dýku. Lovecký nôž s pílkovitým opakom čepele. Podal ho kamarátovi. Ten ho poťažkal v ruke, skúsil, ako mu padne do dlane.
„Paráda! To máš odkiaľ?
"Ale, zabudol si ho tu jeden kamarát... Kto si ho zoberie? Ty, alebo ja?“
„To je jedno! Máš ešte jeden?“
„Pozri sa! Je to síce obyčajný kuchynský rezák, ale pekne ostrý. Ak toto tá ženská uvidí... Prisámbohu... Pustí do gatí...“
Cestou si to ešte raz premysleli, pripravili plán. Ľubo prelezie plot, skryje sa v tme, za vrátnicou. Jaro vrátničku vyláka von. Baba vylezie z búdy, Ľubo sa na ňu vrhne, Jaro prelezie plot a spolu ju zložia na zem. Ľubo sa bude venovať vrátničke, aby neblbla, nevrieskala, Jaro pohľadá peniaze.
Plán sa im zdal byť perfektný. Do detailov premyslený. Stalo sa ale, čo nečakali. Čakali bezbrannú ženu. Z dvier vrátnice vyšiel muž.
Boj o život
Chladná oceľ v bruchu ukrutánsky zabolela. Na chvíľu stuhol. Zmeravel. Zacítil, ako pílkovitá čepeľ noža opustila jeho útroby. Ruky si v reflexe priltlačil na ranu. Pocítil čosi teplé, pulzujúce, slizké. Pochopil: "Panebože! Veď to sú moje vnútornosti!"
Bolesť ho nútila skrčiť sa, položiť sa na kolená, spadnúť na zem. Obchádzali ho mrákoty.
„Nie!“ – skríkol v duchu. "Musím bojovať! Ak spadnem, zomriem! Musím niečo robiť!"
Bolesť a strach ho donútili rozbehnúť sa. Rukou si zatláčal vnútornosti. Kričal o ratu. Jedinou cestou k úniku bola hlavná brána. Večer ju nezamykal. Zatváral ju len na zástrčku. Stačí jediný pohyb a je otvorená. Hneď oproti je druhá strážnica. Tam je kamarát. Určite pomôže!
Opäť bodnutie. Cítil, ako sa mu ostrie noža tentoraz odrazu vnorilo do chrbta. Bolesť ho vybičovala k ešte väčšej snahe prežiť. Videl, ako sa cez plot prehupla postava. Pochopil, že je to mládenec, ktorý sa pýtal na cestu, a že na neho nastavili pascu. On sa do tej pasce lapil. Ale ešte sa za ním celkom nezaklapla. Má šancu. Má šancu prežiť, ak...
Aj ten druhý mal v ruke nôž. Videl, ako sa čepeľ zaleskla v svetle neónov. Prekrížil mu cestu. Nekľučkoval pred ním. Vedel, že jeho jediná šanca je preraziť. Ak čo len na chvíľku zaváha, zomrie.
Druhý útočník ho dostihol pri bráne. Cítil, ako ho jeden bodá odzadu, druhý odpredu. Bodnutia už ani nevnímal. V šoku necítil bolesť. Vedel len, že ten druhý ho bodá do hrude a tváre.
Zodvihol zástrčku, otvoril bránu. Utekal k vrátnici oproti a kričal, kričal a kričal.
Ani si nevšimol, kedy sa útočníci stiahli. K vrátnici sa už len doplazil. Ešte si pamätá kolegove vyvalené oči. Viac nič.
Prebral sa až po niekoľkých dňoch v nemocnici, pozašívaný, omámený opiátmi.
Nočná mora na vrátnici
Mal neuveriteľné šťastie. Prežil. Ale život mu visel iba na nitôčke. Na vlásočku. Ale už nikdy nebude taký, ako predtým. Ťažko je žiť s poprepichovanými črevami, žalúdkom a pľúcami, nech sa lekári hocijako snažili. Trauma nebola len z množstva rán. Navždy sa mu bude vracať nočná mora z vrátnice. Mora, o ktorej si myslel, že sa môže odohrať len vo filmoch, alebo ťažkých snoch.
Chceli ho zabiť
Vlada a Rada zadržali. Priznali sa, ľutovali. Boli vraj veľmi opití (podľa toho, čo uviedli, vypili toľko alkoholu, že by to v nich muselo vyvolať akútnu otravu alkoholom - strážnik ale tvrdil, že sa mu vôbec nezdali byť opitými) a keby takí opití neboli, tak to určite neurobia.
Aj trestných sudcov, ktorí si už museli zvyknúť na kadečo, zarazila brutalita mládencov. Vrátnika sa evidentne snažili doraziť, zabiť. Ušli , až keď sa na scéne objavil druhý vrátnik.
Radovi vymerali osemnásť a mladistvému Vladovi osem rokov. To boli v tom čase výnimočné tresty. Obaja sa odvolali. Najvyšší súd sa nechal obmäkčiť. Radovi trest znížil na štrnásť aj pol, Vladovi na päť rokov.