Sedemkrát sa sťahovala, raz vydávala, čaká ju rozvod, a o chvíľu maštaľ. Prvé sa ozvú dve kozy. Potom priloží do piecky, čo privádza dym do udiarne, zvesí zo šnúry preslnenú bielizeň, vyzuje gumáky a celá, ako je aj s absolútnou fialovou, vlezie do sprchy. Bačovka.
Sú ľudia, čo presedia väčšinu života v mestskej kaviarni. Keby im nehrkotali okolo uší električky, asi by sa zľakli, že strácajú sluch. Kone poznajú z dostihov, kravy z obalu na čokoláde, po izbách sa im motajú tuční vykastrovaní kocúri, psi v šiltovkách, a tomu hovoria život.
„Ja som hľadala nejaké ovce aj v Prahe!“
Radka Paugschová prišla do Michalovej vlani. S manželom. On už z miesta, kde sa chcela naozaj usadiť, odišiel, zrejme ho to prestalo baviť, Radka ostala. Momentálne sa stará o všetko živé, čo tamojší eurosalaš chová. A s Prahou to bolo tak:
Pol roka v búde z plechu
Predstavte si, že vám dcéra jedného dňa povie "vydávam sa", beriem si bačovho syna. Polovica slovenských rodičov zalomí rukami, kaviarenským aby rovno volali sanitku. Lenže Radka je slobodomyseľný človek. Zahlaholil zvon, po zvone zvonce. Pekná mladá žena začala študovať na vysokej škole, všetky víkendy trávila na salaši a potajomky sa učila dojiť. Svokor síce, že nie, ovce sú robota pre chlapov, mal to však márne. Bačova nevesta školu nechala. Po čase sa s mužom rozhodli osamostatniť sa. Začali kočovať. Pásli vo Vrbove aj v Brodne pri Žiline. Do Čiech, konkrétne do Brandýsa nad Labem, čo je na skok od hlavného mesta, išli na sprostredkovateľskú ponuku istej agentúry. Skladali autorádiá.
“Dvanásť hodín som bola zavretá v plechovej búde. Čistého vzduchu nikde, fakt, bola som z toho chorá. Vzala som ruksak, tašku a odišla som. Z jedného dňa na druhý“.
Češka to vzdala
Na Brest ju priviedol inzerát. V podkroví novej drevenej stavby obýva dve izby s vlastným zariadením. Teraz už sama. Dole sú sprchy a toalety. V oknách sa jej zrkadlí celá dedina, v pozadí panoráma s Chopkom, nad ránom svitanie. Na otázku, či absolvovala nejakú školu so zameraním na chov hospodárskych zvierat, prípadne špeciálnu ovčiarsku, povedala. „Ani sa nechystám. Všetko, čo viem, som sa naučila pri svokrovi. Mám veľa odbornej literatúry, vzťah k tomu, čo robím, a hlavne prax. Ovce sú pri mojich 23. rokoch to najstabilnejšie, čoho som bola doteraz schopná. Naučila som sa robiť syry a oštiepky. Tie na východe nerobia, aspoň ja som sa s tým nestretla. Ale čo sa týka ošetrovania stáda, v tom sú východniari zručnejší. Vedia napríklad kvalitne orezať kopýtka.“ Či je jedinou ženou medzi slovenskými kolegami, nemôže tvrdiť so stopercentnou istotou, ale pravdepodobne áno. Nedávno počula, že nejaká v jej rokoch bačovala voľakde v Čechách, no údajne to už zabalila.
Sama priznáva, že je práve v mierne rozkolísanom stave. Lámu ju. Kamaráti, kamarátky, mama. Všetci jej predsa chcú len dobre, a nech si konečne uvedomí, že má naviac.
„Neznášam predsudky. Stále prevládajú názory, podľa ktorých sú bačovia najväčší chudáci. Osobne poznám veľa zaujímavých, vzdelaných a inteligentných ľudí, čo sa tomu venujú. A sú to perfektné hlavy. Napríklad inžinier, čo pasie kravy. Nemusel by, podniká, napriek tomu ho baví pásť kravy.“
V lete je na Breste promenáda
Radka má malé ruky. Vraj pre baču výhoda, ale tŕpnu ako veľké. Po dojení v nich neudrží ani pohár vody. Vie obriadiť statok, nehnusí sa jej hnoj. Je pravda, z takého dvora, ako Brest, nemožno hocikedy odísť. V porovnaní s miestami, kde bola, je to však úplne iné. Necíti sa tak „uviaznutá“ ako napríklad v Brodne. Z toho salaša sa za poldruha roka ani nepohla.
“Sme dobrý kolektív. Môžem si dohodnúť, že večer zbehnem do penziónu, alebo do pivárne. Nakoniec, v lete je aj na salaši stále živo. Máme veľa hostí. Niektorí si však myslia, že sú v ZOO. Bez dovolenia mi vojdu do maštale, všetko chytajú, nevedia sa správať tak, aby neplašili zvieratá. Jedna mamička dokonca preložila dieťa cez ohradu medzi ovce a veľmi sa bavila, ako ich naháňa. To sú situácie, kedy mám čo robiť, aby som nevybuchla.“
Michalovská bačovka mala byť podľa rodičovských cieľov lekárka. Učila sa ľahko, len pri tom neobsedela. Radšej poryľovala záhradu.
“Sestra sa rozhodla pre hotelovú školu. Na mojom terajšom pôsobisku ešte nebola. Prostredie pozná z internetovej stránky a stále sa mi čuduje. Povedala, že by tu nevydržala ani hodinu… Ja by som sa nedokázala nasilu usmievať a krúžiť okolo ľudí v bielej blúzke.“
