Zázraky sa dejú aj v medicíne

EŠTE STÁLE SA RADÍ k ľuďom, ktorí majú radosť z dobre vykonanej práce. A aj keď to znie socialisticky, ona to tak cíti.
Tvrdí, že žiadne peniaze neprinesú človeku toľko uspokojenia, ako keď domov odchádza s pocitom, že čo robí, má zmysel.
Monika Polievková, vedúca sestra Oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici.
V súťaži Sestra roka 2007 v kategórii sestra manažérka bola medzi trojicou najlepších. “Keď mi zatelefonovali, že som sa prebojovala do finále a slávnostné vyhlásenie bude v Redute za účasti ministra zdravotníctva, manželky prezidenta republiky a okolo päťsto hostí, musela som si sadnúť. Fakt som to nečakala“, spomína na februárový „výlet“ do Bratislavy.
Sedem rokov na čele
Keď dokončila manažérsky projekt (mal byť krátky), s prekvapením zistila, že má takmer päťdesiat strán. „Zamerala som sa v ňom na plánovanie, organizovanie a personálne zabezpečenie s aplikáciou na oddelenie anesteziológie a intenzívnej medicíny FNsP F.R.Roosevelta Banská Bystrica. Na prácu s ľuďmi, ktorá musí byť systematická, na štýly vedenia, ale tiež na to, že ak príde niekto s konštruktívnym nápadom, ako zlepšiť kvalitu našej práce, treba ho zvážiť, premyslieť a zaviesť do praxe“.
Spomínané oddelenie tvorí v súčasnosti 120 členný tím lekárov, sestier a pomocného zdravotníckeho personálu .
„Starostlivosť o pacientov, ktorí sú v kritickom stave, si vyžaduje celého človeka. Sestry vedia, že každý človek bez rozdielu si vyžaduje individuálny prístup. „Všetky do jednej sú to veľmi kvalitné, erudované a láskavé sestry, ktoré sa dokážu presadiť takmer v každom odbore.
Monika je vo vedúcej funkcii siedmy rok. Do konkurzu na tento post sa prihlásila potom, ako jej predchodkyňa odišla do dôchodku. Ukončila špecializované štúdium v odbore, a na vysokej škole Trnavskej univerzity ukončila magisterské štúdium v odbore ošetrovateľstvo.
Nič iné ani robiť nechcela
Sesterskú uniformu majú v rodine. Ona sama nad iným povolaním ani neuvažovala. Nemocnicu pozná poslepiačky a svoje oddelenie od „piky“. Vie, že pacienti, ktorých k nim vozia, sú častokrát na sklonku medzi životom, a blízko smrti. Pozná smrť, smútok, žiaľ, ale aj usmiatu tvár odliečeného pacienta . Keď hovorí o práci a pacientoch, má slzy v očiach. „Toto jediné som sa doteraz neodnaučila. V tomto sa cítim nedokonalá. Stále sú prípady, ktoré si v podvedomí nosím aj domov“.
OAIM je aj miesto, kde sa dejú zázraky. „Spomínam si na 19– ročného urasteného športovca z Litvy, ktorý nešťastnou náhodou vypadol z okna. Mal početné zranenia a jeho stav bol kritický. Neuveriteľne bojoval. Jeho energia, a tá, čo mu dodávali rodičia, sa doslova šírila po chodbách. Na monitoroch sme videli, ako reaguje na stisk ruky, pohladenie od mamy. Úžasné, mladý človek s celým životom ešte pred sebou, ktorého sme po vyše mesiaci preložili do svojej vlasti, v liečbe pokračoval doma, sa po roku ozval a ruským jazykom nám ďakoval“.
Oprávnená nominácia
Keď si s Monikou Polievkovou vymieňate názory, „ťaháte“ od nej informácie a skúsenosti, prídete rýchlo k poznaniu, že energiu môže rozdávať. „Nudu nepoznám. Nemám na ňu čas. A ako si dobíjam energiu? Jeden- dva víkendy v mesiaci na záchranke v Detve. Dobrovoľne. Veď vám vravím, že ja mám ešte stále socialistický, dobrý pocit z práce“.