Ulicami môjho rodného mesta sa nikdy neprechádzalo až tak veľa umelcov. A tých, čo s Banskou Bystricou zrástli, žili v nej a tu tvorili, som spoznával od detských rokov, zoznamoval ma s nimi otec (keďže ako benzinár mnohých obsluhoval pri čerpacej stanici), sem – tam som ich objavoval aj pri maliarskych stojanoch, či so skicárom v ruke. Neskôr – už ako študent – s mnohými maliarmi, spisovateľmi a divadelníkmi som sedával pri mramorových doskách dobrých stolov, dnes už zašlého (rozumej: zašlá sláva) Národného domu...
Jedným z tých, ktorí milovali prechádzky mestom pod Urpínom, väčšinou v sprievode manželky, bol Emil Makovický. Jeho meno mi utkvelo v pamäti pri čítaní jednej z kníh detského veku, myslím, že bola o „fénickom korábe“, ktorú ilustroval.
Od roku 1957
Emil Makovický žil a pracoval v Banskej Bystrici. Starší pán, pozorne vnímajúci okolie, vzbudzoval úctu obyvateľov sídliska pri železničnej stanici. Hoci sa narodil na východnom Slovensku (12. februára 1908 v Hrabušiciach), pri bráne do Slovenského raja, obľúbil si tiež „raj“ stredného Slovenska.
V rokoch 1931 až 1939 študoval na Umelecko–priemyselnej škole v Prahe, potom pôsobil ako učiteľ kreslenia na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a Kežmarku. Medzi najinšpiratívnejšie a najtvorivejšie považujeme roky 1942 až 1948, kedy umelec pracoval ako výtvarník Matice slovenskej v Martine, kde sa podieľal na vydávaní kníh pre deti a mládež a ilustroval detský časopis „Slniečko“.
Po celý život inklinoval k realistickému maliarstvu či k olejomaľbe, akvarelu alebo ku kresbe v kompozíciách ceruzkou. Graficky navrhol prvý slovenský znak, bol spoluzakladateľom a funkcionárom spolku Trojštít a združenia slovenských výtvarníkov Tvar. Výtvarný rukopis Emila Makovického poznačil, ovplyvnil a rozhojňoval úroveň slovenských kníh, vydaných pred i po druhej svetovej vojne.
Banskobystrické výstavy
Storočnicu akademického maliara Emila Makovického si Banskobystričania (veď v tomto meste žil takmer tridsať rokov) pripomenuli dôstojnou expozíciou v galérii, v podkroví Štátnej vedeckej knižnice. Jej návštevníci tu predovšetkým zhliadli výber pozostalostí umelca. Kurátor podujatia Jaroslav Uhel zdôraznil: „Majster Makovický sa venoval najmä ilustrácii, užitej grafike a grafickému dizajnu, navrhoval aj vianočné a veľkonočné pohľadnice a diplomy..."
Ukážkou jeho ilustrácií si storočnicu umelca pripomenuli i ďalšie banskobystrické knižnice. Zaujal ma napríklad spomienkový výklad vo Verejnej knižnici Mikuláša Kováča na Ulici 29. augusta, v dome, kde Emil Makovický s rodinou býval a kde mal i ateliér... až do svojej smrti, 25. decembra 1986.
Zamiloval si Horehronie
Telgárt, rázovitá obec, nad ktorou impozantným tvarom vyniká krajinná dominanta, Kráľova hoľa. V roku 1943 tento kút očaril aj Emila Benického. Preto sa sem o rok neskôr vrátil na dlhší tvorivý pobyt. V prvých mesiacoch roka 1944 to bol ešte pokojný kraj...
„Zamiloval si Telgárt“ – povedala mi pracovníčka Horehronského múzea v Brezne Ivica Krištofová. „Nadšene a neúnavne zakresľoval všetko, čo práve vzbudilo jeho pozornosť. Exteriéry a interiéry, stodoly a kôlne, stajne a dvory... a predovšetkým ľudí. Akoby bol tušil, že to, čo mu Telgárt ponúkal, vidí prvý aj posledný raz. Dedina totiž o niekoľko mesiacov do tla vyhorela... Na ďalší študijný pobyt sem však už nikdy neprišiel...
Nielen umelecká hodnota
Sté výročie narodenia Emila Makovického priblížilo aj breznianske Horehronské múzeum. Kurátorka Katarína Szmudová zostavila výstavu zo zbierkového fondu múzea, Slovenskej národnej knižnice v Martine a súkromnej zbierky.
Diela expozície pod názvom „Emil Makovický a Horehronie“ svedčia o prvotnom očarení a o vrúcnom vzťahu k regiónu na hornom toku Hrona a prezrádzajú (tak ako i sám autor), že ide o najsilnejší zdroj celoživotnej inšpirácie.
Detailné, až fotograficky presné skice ceruzkou, pohľady na sociálne prostredie i životné nástroje nadobudli nielen umeleckú, ale aj národopisnú hodnotu. Toto prostredie zvečňoval naďalej vo svojich kresbách a zúžitkovával v ďalších rokoch pri ilustráciách, hlavne slovenských rozprávok a povestí.
