O dva dni bol opäť na nohách. Keď stratil v hore kľúče od bytu, prespal zahrabaný v bukovom lístí, prikrytý igelitom. Pozná všetky kopce, doliny a studničky v okolí. Studničky obzvlášť.
Za sedemnásť rokov, ako je na dôchodku, ich vybudoval najmenej tridsať!
Občas vezme so sebou aj kamaráta, väčšinou však chodí do prírody sám. Zavčasu ráno si uvarí niečo do plecniaka, pribalí pár tašiek na smeti po turistoch, do ruky špeciál-bakuľku z trnkového dreva, a ide za robotou. Dobrovoľne, z vlastných, pomaly osemdesiatročných síl a penzie, derie podrážky, kupuje cement a ohýba chrbát, lebo sa nemôže dívať na to, čo dokáže dnešný človek.
“Neviem si to vysvetliť. Čím sú ľudia vzdelanejší, tým horšie sa k prírode správajú. Tak mi to vychádza...“
Nikdy nebol biely od múky
Štefan Libič z Brezna mal detstvo ako väčšina horehronských chlapcov jeho generácie. Zo sna, že bude študentom gymnázia, sa musel veľmi rýchlo zobudiť. Mal ďalších súrodencov, v dome čakali na každú korunu. Dali ho na remeslo. Vyučil sa za mlynára. V živote však z jeho múky nikto nič neupiekol. Kým zhodil vojenský mundúr, mlyny znárodnili. Až do dôchodku pracoval na Piesku. Jazdil autami po Slovensku, do Čiech, špáral sa v motoroch. Odkedy predal auto, nahrádza si vzťah k mechanike vo svojom panelákovom byte. Na starších, aj celkom starých šijacích strojoch. Najprv kúpil jeden, potom ďalší, šiesty, siedmy, dnes ich má deväť. Všetky opravené, premazané, naleštené, funkčné ako hodinky. V zime si za niektorý sadne a zo starých nohavíc „strihne“ napríklad golfky. Alebo zo železničiarskej šiltovky tú, čo má na hlave. „Pierko som si dal na ňu, aby ma poznali vtáčiky. Hlavne tie, čo zimujú v meste. Sýkorky, hýl lesný, ďateľ veľký, malý a viac druhov drozdov. Nosím im k prameňu pod nemocnicou semiačka slnečnice, v tuhom mraze dostávajú loj. Skaly, čo tu vidíte, výplň z machu, lavičku, prístupový chodník, to všetko som urobil pre mesto a pre ľudí. Takisto pri hlavnej ceste, na Horných Lazoch, v Ježovej, za Hronom okolo záhradkárskej osady, v Suchej medzi Valaskou a Breznom… Každý rok dve-tri. Ku každej som musel vyniesť lopatu, krompáč, cement, nájsť vodu, zabudovať rúrku, a terén okolo pekne upraviť. Nechávam tam igelitky na odpadky. Myslíte si, že to ľudia rešpektujú?! Zavediem vás k horskému potoku, uvidíte ten hnus, čo sme s kamarátom vyzbierali a uložili k ceste, že to hádam technické služby, rybári alebo lesáci odvezú. Doteraz je tam!"
Podopierať sa ešte nemusí
Libičova palička z trnkového dreva je majstrovské dielo. Rukoväť zakončená mosadznými krúžkami z oboch strán mu slúži ako píšťalka. Hladký lesklý povrch končí hrotom, ukrytým v puzdre z rovnakého kovu. Píšťalkou sa vždy ohlási. Hneď z kraja lesa riadne zapíska, aby zver vedela, že má „návštevu“. Na hrot palice napichuje porozhadzované papiere, v krajnom prípade by ho mohol použiť ako zbraň. Zatiaľ nemusel. Hovorí, že stupaje po medveďovi už „stretol“, živého ešte nie. Ani z diaľky. Nakoniec, keby mal strach, sedí doma pred televízorom. Nebude od jari do jesene vstávať o piatej, aby mohol o šiestej vyraziť z domu. Neponesie náradie kilometre peši do kopca, aby sa klepal od strachu a rýchlo mazal späť. Vždy nechá za sebou kus roboty. Napokon, každý raz nejako skončí. Vraj, ak to má prísť, nedbal by, keby ostal v hore. “Čo tam po cintoríne: privalia človeka kusom betónu, ani sa nemôže ísť poprechádzať!“
Štefan Libič má zatiaľ dobré zdravie a nohy ako mládenec. Najväčšiu radosť mu robí, keď je pri studničke, príde turista, Nemec alebo Čech, a chváli neznámeho, čo ju vybudoval. Vstup do dolín zanešvárených smetiskami by však cudzincom najradšej zakázal. ,,Je to hanba na celom národe! Demokracia-nedemokracia, ja by som ľudí, čo to robia, trestal. Poslanci by sa mali trochu prejsť po okolí. Možno by potom zariadili, aby sa ľudia na podpore z tých krčiem trochu vyľuftovali.“
