Na túto kauzu ale nikdy nezabudne.
Sedmička je magickým číslom. Pre niekoho môže znamenať šťastie, pre niekoho smolu. Pre Annu znamenala sedem rokov pekla na zemi.
Návrat dcéry
Zdesili sa. To, čo videli za dverami, nedokázali na prvý pohľad spoznať. Najprv sa im zdalo, že je to strašidlo. Známy bol len hlas. Spoznali v ňom hlas ich dcéry Anny.
Už dávnejšie tušili, že s dcérou nie je všetko v poriadku. Že v jej manželstve sa niečo deje. Ale nechceli do ničoho zasahovať. Načo hasiť oheň, pokým sa v ňom nepečú vlastné ruky?
K ušiam sa im dostalo kadečo. Ale čo sú klebety a čo skutočnosť? Ľudia na lazoch niekedy toho toľko natárajú, a naostatok z toho nie je nič pravda!
Dcéra sa u nich ukazovala len prvých pár mesiacov po svadbe, hoci to bolo iba zopár kilometrov. Zať, Štefan, sa neukázal vôbec. Navyše, vedeli, že ich dcéra, chudiatko, to v hlave nemá všetko celkom v poriadku.
Niežeby jej priam šibalo. To nie! Nebola ani na hlavu chorá. Len jej to trošku pomalšie myslelo. A ťažko sa vyjadrovala. Odmalička zle hovorila a už jej to zostalo. Preto, aj keď spočiatku prišla na návštevu, rozprávala len veľmi málo. Slová z nej museli páčiť. Ale - načo je mužovi, gazdovi, utáraná ženská? Gazda potrebuje statnú, pracovitú gazdinú. Nie vycipkanú madam, ktorá sa bojí strčiť ruky do džberu s bielizňou a poriadne ju vydrhnúť.
Ona to všetko vedela. Tak si ju vychovali. Aby sa tak, ako sa na lazoch sluší a patrí, dokázala postarať o dom. O hospodárstvo. O zvieratá. Vedela podojiť kravy, nachovať prasce, navariť. A - naostatok boli radi, že pre dcéru našli ženícha. Vydala sa za chlapa, ktorý zdedil hospodárstvo a hodný kus zeme. A ako usúdili - ak sa dcéra bude o muža starať ako sa patrí, určite sa jej zle vodiť nebude!
Naozaj si mysleli, že sú to len klebety. Klebety, aké kolujú po dedinách. Ľudia toho natárajú, ajajáj! A ani jazyk im nezdrevenie. Iné porekadlo ale hovorí o lístku a vetre. Pokiaľ nefúka, lístok sa nehýbe.
Od dcéry sa nedozvedeli takmer nič. Keď sa pokúšali overiť si u zaťa, čo je pravdy na klebetách, osopil sa na nich. Potom k nim prestal chodiť. Dcéra tiež. Oni k nim na návštevu po skúsenostiach so zaťom nechodili vôbec. Dcéru nevideli celé roky.
Keď sa zjavila vo dverách, najprv stratili reč. V uplakaných očiach mala strach, zúfalstvo, beznádej. Tvár úplne iná, ako si ju pamätali. Nikdy nebola krásavicou, no nevyzerala zle. Tváričku mala peknú, súmernú. Teraz sa pozerali do vychudnutej zjazvenej tváre predčasne ostarnutej ženy. Spod rozcuchaných vlasov vykúkali namiesto uší zjazvené pahýle.
Čo hovorila Anna
Koktala sa. Hovorila jedno cez druhé. Cez vzlyky a nárek vyrozumeli: „Otec! Mama! Prosím! Ukryte! Skryte! Príde a zabije ma! Ušla som! Už som nemohla vydržať! Nedalo sa!“
Keď sa trošku upokojila, začala rozprávať. Čím ďalej rozprávala, tým väčšia husia koža im naskakovala na rukách a chrbte. Im a jej mladšiemu bratovi, ktorý bol tiež doma. Ako pokračovala, bezmocne zatínali päste.
Na lazoch to bolo, a asi aj stále je už tak. Vládnu tam tvrdšie mravy ako v spanštenom meste. Aj Annini rodičia považovali za celkom normálne, ak manžel žene občas vypáli zaucho. Aby sa naučila móresom. Aby ukázal, kto je v dome pánom. Ale toto ich ohúrilo. Nevedeli nájsť slov.
Zať za dverami
Nestihla dorozprávať všetko. Na dvere ktosi zabúchal. Pozreli sa cez okno. Bol to jej muž: „Otvorte, lebo vyvalím dvere! Kde je moja žena? Rýchlo ju pošlite von, lebo bude zle! Zabijem ju a vás pobijem! Postrieľam! Všetko vyhodím do vzduchu! Počujete? S tým, čo mám, môžem zrovnať so zemou celý dom!“
Otvoriť sa báli. Búchal na dvere tak zúrivo, až povoľovali vo verajach. Otvoriť sa báli aj preto, lebo v ruke držal pušku. Dvere zabarikádovali skriňou.
„No otvoríte? Chcete, aby som vás vyhodil do vzduchu?“
Cez okno videli, ako cúvol až k taške na zemi. Čosi z nej vyťahoval. Nevedeli rozoznať čo, ale tie veci neveštili nič dobré. Jednu z nich položil ku dverám.
„Máte desať minút, aby ste otvorili a poslali moju ženu! Ak nie, bude s vami veľmi zle!
Vedeli, že najlepšie by bolo zavolať policajtov. Ale ako? Telefón nemali. Rozhodli sa pre zúfalý krok. Brániť sa útokom.
Otec so synom vyskočili zad- ným oknom a naraz, z dvoch strán, sa vrhli na Štefana. Podarilo sa im ho zvaliť a poviazať motúzom. Chvíľu zúril, nadával, preklínal ich. Potom stíchol. Čušal aj vtedy, keď prišli policajti.
Policajtom sa naskytol pred osamelým lazníckym domom nezvyčajný pohľad. Pred dverami ležal muž omotaný motúzom ako rolovaná šunka. Strážili ho dvaja muži. V kuchyni sa triasli dve ženy. Staršia a mladšia, so zjazvenou tvárou a deformovanými ušami. Pri poviazanom sa na zemi váľal menší zbrojný arzenál. Veľmi nebezpečný. Jeho nebezpečnosť potvrdili kriminalistickí experti. Štefan si doniesol upravené strelné zbrane a výbušniny. Revolver, vojenskú pušku, podomácky vyrobené výbušniny, ktorých účinok bol porovnateľný s obranným ručným granátom.
Začalo sa vyšetrovanie. Na svetlo prinieslo také skutočnosti, ktorým sa nechce veriť. Jeho manželka musela na Zemi prežívať skutočné peklo.
Primitívny sadizmus
Čítanie v rozsudku nad Štefanom pripomínalo listovanie v knihe Kladivo na čarodejnice. Knihe zo stredoveku, o mučení inkvizítormi.
Podľa jedného zo svedkov celá dedina, počínajúc starostom, až do posledného občana vedela, že Štefan manželku pravidelne a surovo bije. Mučí ju. Len sa nenašiel nikto, kto by zakročil. Svedok ju raz viezol autom do nemocnice s dorezanou rukou: "Jej muž mi povedal, že sa porezala pri brúsení sekery. Neveril som, ale Anna mlčala. Nech som sa pýtal na čokoľvek, nepovedala ani slovo" - vypovedal. Videl aj to, že mala natrhnuté a veľmi opuchnuté ucho. Ako prišla k tomu zraneniu, sa nedozvedel. "No a s jej mužom, Štefanom, sa nedalo hovoriť vôbec. Šíril okolo seba strach..."
Prasklo to, až keď sa prípad dostal na políciu. Najväčšia hrôza vyšla najavo, keď si Annino telo prezreli súdni lekári. Celé pokrývali rany, jazvy. Staršie i novšie. Jedny prekrývali druhé. Viaceré poranenia boli opätovné, na tom istom mieste. Už keď sa začali hojiť, znovu ich niekto rozjatroval. Ruky mala v tých istých miestach zlomené viackrát. Zahojenie prešlo spontánne, bez lekárskeho zásahu. Samozrejme, že sa zlomeniny nemohli zhojiť narovno. Zle zrastené kosti zhrčaveli...
Podľa posudku súdneho lekára zostalo na tele poškodenej takmer tridsať viditeľných jaziev a uši mala po početných poraneniach natoľko zdeformované, že pohľad na ne vyvolával súcit. Sú navždy zohyzdené.
Samozrejme, že sa prípad dostal aj pred súd. Podľa rozsudku spáchal Štefan deväť samostatných skutkov. Mnohé z nich nemožno nazvať inakšie ako prejavmi primitívneho sadizmu. Pred niekoľkými rokmi svoju manželku napríklad prinútil, aby sa vyzliekla donaha, zodvihol ju a posadil na dočervena rozpálenú platňu kuchynskej pece. Popálenina druhého stupňa musela vyvolať mučivé útrapy. K lekárovi ju nepustil. Následky bude mať na celý život – zostala jej jazva s plochou dvestodvadsať centimetrov štvorcových! Približne v tom istom čase manželku niekoľkokrát pichol nožom do rúk a preťal jej šľachu. Palec si už nikdy nebude môcť ovládať.
Niekoľko rokov bolo staré aj iné vážne poranenie. Vtedy ju najprv bil päsťami. Kde zasiahol. Dlho nevydržala. Klesla na zem. To mu nestačilo. Celou váhou jej skočil na vystretú ruku. Utrpela zlomeninu oboch kostí predlaktia. Potom jej prikázal, aby povedala, že ju kopol rozzúrený býk... Podobný útok sa opakoval po niekoľkých mesiacoch. Skočil jej na tú istú ruku, s ešte nezahojenou zlomeninou.
Pred lekárom, v strachu, že ju muž zase a ešte viac zbije, sa vyhovorila na pád z rebríka. Takmer po celý čas ju pravidelne bíjaval retiazkou na dobytok a klinovým remeňom z auta. Po chrbte, stehnách. Kam zasiahol. Údery retiazkou jej takmer odtrhli uši. Poranenia si musela liečiť sama. Kdeakými mastičkami, liečivými rastlinkami. Rany hnisali, zle sa zahojili. Jazvili sa.
Prečo pani Anna toľko rokov mlčky trpela?
Znalci to naznačili. Intelekt pani Anny bol od narodenia znížený a od útleho detstva mala vyjadrovacie poruchy. Zverské týranie manžela a strach z ďalšieho bitia ju psychicky ubíjali. Každodenným chronickým stresom sa jej duševný stav ešte zhoršoval. A naostatok - bála sa čo i len otvoriť ústa. Nielen preto, že sa hanbila. Strach jej ich úplne zapečatil...
Nevinný tyran?
Štefan, ako obvinený, tvrdil, že je nevinný. On a biť svoju manželku? Ešteže čo! Ani sa jej nedotkol. Vysvetlil vznik každého poranenia, každej jazvy: „Tú hlupaňu vtedy kopol býk! No a potom sa strepala z rebríka! A popálený zadok? Za to naozaj nemôžem, že je taká sprostá a sama si sadla holým zadkom na pec!"
A čo rany po bití retiazkou a klinovým remeňom?
Aj na to mal vysvetlenie: „Nevedela, sprostaňa, čo robiť od rozkoše a keď pásla jalovicu, retiazku si namiesto o strom uviazala okolo pása. Jalovica sa splašila a povláčila ju po celom chotári. Či ja za to môžem? Veď som ju nemohol večne strážiť!“
Výhovorky boli príliš priehľadné a znalecké posudky - veľmi jasné. Okresný súd uznal Štefana vinným z trestného činu ublíženia na zdraví, násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, výtržníctva, nedovoleného ozbrojovania a porušovania domovej slobody. Senát mu vymeral päť rokov straty slobody a nariadil mu ochranné psychiatrické liečenie.
Odvolal sa. Je nevinný! Všetci lekári sa mýlia. Všetci sa spikli proti nemu, krivo svedčia, lebo ho nemajú radi. Chcú sa mu pomstiť. Potopiť ho. Dostať ho za mreže. Za to, že je manželka nemotorná, šibnutá a stvára kraviny, pri ktorých sa zakaždým nejako poraní, nemôže. Ak chcú niekomu pomôcť, nech zavrú do blázinca jeho ženu!
Na krajskom súde opätovne zvážili všetky dôkazy. Znalci potvrdili to isté - poranenia vznikli surovou dlhoročnou bitkou. Určite nie tak, ako to tvrdí obžalovaný. Odvolanie zamietli.
Na záver
Na záver len toľko: ak by sa niečo podobné stalo v súčasnosti, páchateľ by po novele trestného zákona dopadol podstatne horšie. Len s päťročným trestom by určite nevyviazol. Za týranie osoby blízkej by mohol počítať až s pätnásťročným trestom.
