David Dorůžka: Hudba pre mňa vždy začína a končí tichom

Hre na gitaru sa venuje od desiatich rokov, už ako štrnásťročný účinkoval s poprednými hudobníkmi na českej jazzovej scéne.
Študoval skladbu a improvizáciu na Berklee College of Music a koncertoval po celom svete. Česká jazzová spoločnosť mu udelila cenu Talent roka (1995) a jeho prvý autorský album Hidden Paths získal Anděla ako platňa roku 2004 v kategórii jazz&blues. Nedávno mu vyšiel nový album Silently Dawning. A to je viac ako pádny dôvod na rozhovor so sympatickým Davidom.

Na českej jazzovej scéne sa pohybujete už štrnásť rokov. Máte dvadsať osem. Znamená to, že od štrnástich rokov hráte jazz?
-Áno, už ako štrnásťročný som začal vystupovať v pražských jazzkluboch. Začalo to tak, že som jedného dňa išiel do jednej reštaurácie na jam session. Hudobníkom, ktorí tam hrali, sa páčilo, ako som hral, a hneď ma prizvali do svojej kapely. Krátko na to som sa zoznámil s množstvom skvelých pražských muzikantov. Najdôležitejší pre mňa vtedy bol basista Jaromír Honzák a pianista Najponk.
Naozaj vám jazz ako hudobný štýl hneď sadol?
-V desiatich rokoch som počúval rockovú hudbu, potom som začal chodiť na hodiny klasickej gitary. V dvanástich alebo trinástich rokoch ma rodičia vzali na koncert skupiny Oregon. Oni ma často brali na rôzne koncerty. Potom som objavil gitaristov Pata Methenyho a Wesa Montgomeryho. V tej chvíli mi bolo jasné, že sa budem musieť naučiť niečo o tom, ako sa v jazzovej hudbe improvizuje.
No áno, hovorí sa, teda Louis Armstrong povedal – jazz je, keď päťdesiatkrát zahráš to isté a stále inak. Je to tak? Ako by ste charakterizovali jazz všeobecne a jazz, ktorý hráte vy?
-Je to tak. Jazzový muzikant nikdy nezahrá to isté rovnako. Pre jazz je typická improvizácia, ale je to improvizácia v rámci formy, napríklad namiesto jednej melódie vymyslíte inú. Rozhodne to nie je hudobná anarchia, ako by sa možno niekto domnieval. Pre jazz je veľmi príznačná otvorenosť a schopnosť vstrebávať do seba vonkajšie vplyvy. Jazzová hudba, veľmi zjednodušene povedané, vznikla zmiešaním rytmických prvkov z Afriky s európskou melódiou a harmóniou. Už od začiatku bol jazz ovplyvňovaný množstvom inej hudby, s ktorou sa miešal, či už to bola hudba z Kuby, Brazílie, z Indie, alebo trebárs rock’n’roll, hiphop a tiež klasická hudba stará sto rokov aj viac. Práve touto otvorenosťou a schopnosťou reagovať vždy na „prítomný moment“, na to, čo je práve aktuálne, je mi jazz blízky. Dnes má jazzová hudba nespočetne veľa tvárí, skoro toľko, že pojem „jazz“ trochu stráca význam. Hudba na mojom novom albume má veľa európskych, možno presnejšie stredoeurópskych rysov. Nájdete tu rad rôznych vplyvov, z klasickej hudby, z ľudovej hudby, ale aj nejaké rockové prvky. Ale nechám už na každom poslucháčovi, aby si to sám niekde zaradil.
Vyšli vám dva autorské albumy, čím sa aktuálny album Silently Dawning odlišuje od predchádzajúceho Hidden Paths?
-Prvú platňu Hidden Paths som nahral v New Yorku s muzikantmi, ktorí tam žijú a na rozdiel od Silently Dawning to bol album čisto inštrumentálny. Myslím, že nový album ma o niečo osobnejší ráz, tiež medzi týmito dvomi platňami uplynuli štyri roky, čo je dosť dlhá doba. Nazbieral som medzitým veľa nových skúseností. Celkove som sa, myslím, o dosť zlepšil, ako gitarista aj ako skladateľ. Už mám viac jasno v tom, čo presne v hudbe chcem a ako je možné to dosiahnuť.
Kedy a kde ste objavili poéziu Emily Dickinson? A prečo ste sa rozhodli zhudobniť práve jej verše? Viete o tom, že svoje básne písala tajne a počas života jej vyšlo len asi sedem básní? V jej pozostalosti sa našlo ale viac ako 900 básní...
-Áno, mám jej kompletné dielo, je to veľmi hrubá kniha. Prvý raz som čítal jej poéziu pred pár rokmi, neviem už presne kedy. Neskôr som začal uvažovať o tom, že by som zhudobnil nejaké básne a spomenul som si na verše Emily Dickinson. Bol to presne ten druh poézie, ktorý som hľadal. Jej básne sú veľmi krátke a každé slovo má obrovský význam. Taký druh básnického minimalizmu, povedal by som. Podobne pristupujem k hudbe. Nepíšem v skladbách veľa nôt, len pár tónov a pár akordov, ktoré sú obklopené priestorom alebo tichom. Pre mňa je veľmi dôležitá snaha o najkoncentrovanejšie vyjadrenie na malej ploche. V tom je Emily Dickinson nedosiahnuteľná.
Ticho je aj v názve vášho nového albumu Silently Dawning. Čo ste chceli týmto názvom naznačiť? Prečo ticho, prečo svitanie?
-Svitanie je vzaté z posledného verša básne Noc a deň Jiřího Ortena, ktorú som na CD tiež zhudobnil. A hudba pre mňa vždy začína a končí tichom. Bez ticha nie je ani hudba. Vlastne jedným z hlavných zmyslov hudby pre mňa je, aby ma naučila „počuť“ ticho. A tiež niekedy hudbu vnímam farebne, ako striedanie svetla a tmy, alebo ako súmrak a svitanie.
Predstavte nám vašich spoluhráčov na albume. Kto je Lukasz Zyta, Michal Baranski... a kto je Josefíne Lindstrand?
-Lukasz Zyta a Michal Baranski sú moji spoluhráči a kamaráti z Poľska, na poľskej scéne je to momentálne asi najvyťaženejšia rytmická sekcia. Spolupracovali s mnohými veľkými hviezdami ako Lee Konitz, Bennie Maupin, Gary Thomas, Tomasz Stanko, Aga Zaryan... Josefine Lindstrand je mladá speváčka zo Švédska. Už šesť rokov hrá so známym pianistom Django Batesom, tiež spolupracovala s hudobníkmi ako Vince Mendoza, Uri Caine alebo Jim Black a spieva aj na novej platni Uri Caina. Napísala švédske texty k niektorým mojim skladbám a píše krásne vlastné skladby. Mohol by som o nej povedať to isté, čo o Lukaszovi a Michalovi. Keď máte možnosť spolupracovať s hudobníkmi takej úrovne, dá vám to neobyčajný pocit slobody.
Poznáte slovenskú jazzovú scénu? A koncertovali ste už niekedy na Slovensku?
-Na Slovensku som bol už veľakrát, ale s veľkou ľútosťou musím povedať, že som tam hral len raz, asi pred desiatimi rokmi. Poznám však mnohých slovenských hudobníkov. Na Berklee College of Music som študoval s bubeníkom Martinom Valihorom. Tohto roku v januári som v pražskej Lucerne hral na koncerte Ivy Bittovej a Idy Kelarovej, kde hralo veľa slovenských muzikantov – Ondro Krajňák, Rado Tariška, Majo Ševčík, Miriam Bayle. Občas tiež zaskakujem v kapele Vertigo, kde hrá Rasťo Uhrík, Dano Šoltis a Oskar Török. Veľmi rád by som v budúcnosti na Slovensku koncertoval viac a častejšie. Máte veľa veľmi talentovaných hudobníkov.