Medzi nami žijú ľudia, ktorí sú ochotní zájsť ešte ďalej. Dokážu aj lúpiť. Ba i vraždiť. Mladý muž z tohoto príbehu, ktorý sa odohral v južnej časti Slovenska, kvôli peniazom vraždil tiež. Mal však ešte v sebe toľko svedomia, že sa na druhý deň, po vytriezvení, išiel prihlásiť na políciu sám.
Správa sa po mestečku šírila rýchlosťou blesku. Irenka nénike už nežije! Starenku, ktorú podľa tohoto pomenovania poznala celá štvrť, tú staručkú, s tvárou vráskavou ako jabĺčka, ktoré preležali od septembra až do jari v komore na polici, našli ráno mŕtvu.
Žila sama. Už celé roky. Od času, ako deti vyleteli z hniezda. A potom - od smrti manžela. Rada každému pomohla. So všetkým. Podelila sa aj so svojím skromným dôchodkom a susedom z domu naproti neraz požičala stovku či dve, odliala oleja, odsypala múky, cukru. Vážili si ju. Mali ju radi. Nikto ju nenazval ináč ako nénike, tetuška. Dobrá, láskavá nénike...
Správa všetkých ohromila. Starenku zabili! Zavraždili! Dopichali ju nožom! Svedčili o tom policajné autá pred jej domom. Aj auto pohrebnej služby.
Vražda bola ešte krutejšia ako prvé informácie, ktoré presiakli na verejnosť. Skutočne ju našli na posteli mŕtvu, dobodanú, zakrvácanú.
Ale zároveň zistili, že vrah ju najprv dobodal a potom jej rozrezal sukňu a ružové bombarďáky. A znásilnil ju. Všetky znaky svedčili o tom, že pri znásilnení ešte žila. Na vykrvácanie zomrela až potom.
Kto by bol schopný napáchať takúto hrôzu? Potuluje sa po meste nebezpečný sexuálny maniak?
Bratranec a sesternica
„Janka, zlatko moje jediné, nemáš požičať nejaké peniaze? Iba tristo korún... Prosím...“
Bratranec Zdeno, ktorý sa zrazu večer objavil pri jej dverách, ju prekvapil. Býval v susednom meste so svojou družkou a nevideli sa celé mesiace. Niežeby spolu vychádzali zle, ale dokázal jej občas liezť na nervy. Rád sa dobre obliekal, rád posedával v krčmách, rád si vypil, zahral karty. Ale nájsť si niekde robotu? To nie!
Ona tvrdo makala v nemocnici, ako pomocná sestra. Za pár korún vynášala plné nočníky, ťahala nočné, nepoznala piatky - sviatky a jej bratranec si voľkal, užíval. Nikde nerobil. Iba čo bral sociálku a tuľkal sa s tou svojou fuchtľou, ktorej sa do roboty nechcelo rovnako, ako aj jemu. A ešte by od nej ťahal peniaze!
„Tristo korún? Kde by som ich teraz, pred výplatou, nabrala? Vieš ako musím tvrdo robiť na každú korunu ja?
„No, veď sa neondej! Tristo korún ťa nezabije. A ja tie peniaze musím súrne, veľmi súrne zohnať, lebo bude zle! Vieš, čestné dlhy a...“
Z jeho dychu zavial alkohol. Už toho mala dosť. Tvár jej stvrdla.
„Zase si prehral v kartách, čo? Nežobri, a radšej choď konečne niekde pracovať. Zarob si!“
Ďalej sa s ním nebavila. Buchla mu pred nosom dverami. Skutočne ju naštval. Lomcovala ňou zlosť. Nedokázala sa upokojiť. Radšej sa poobliekala a vyšla na čerstvý vzduch. Poprechádza sa. Rozhodla sa, že si ešte dá v neďalekej kaviarni dve decká vínka a zapáli si cigaretu.
Vo dverách kaviarne stŕpla. Bratranca Zdena spoznala, hoci keď k nej sedel otočený chrbtom, zhrbený nad stolom. V rukách mal karty, pred sebou peknú kôpku peňazí. Päťdesiatkorunáčky, stovky. Bol vo svojom živle. Vôbec si ju nevšimol.
„Tak on takto!“ – zlostne usykla popod nos. „Peňazí má, a ešte by odo mňa drankal posledné koruny!“
Otočila sa vo dverách a radšej išla domov.
Na druhý deň ju správa o vražde starenky šokovala. Veď ju veľmi dobre poznala aj ona.
Prepitá vetrovka
Zdeno prišiel do krčmy vo veľmi dobrej nálade. Takej, akú nemal už dávno. Mal na to dôvod.
Je pekné mať v posteli mladú peknú ženu. Je pekné každý večer si k nej líhať. Ale po pár mesiacoch každá žena omrzí...
Mal len dvadsať dva rokov a po polroku s ňou sa cítil ako vo väzení. Spočiatku bolo pekné, keď chcela, aby bol stále len s ňou, v ich izbietke, u jej rodičov. Času na seba mali habadej! Veď ani on, ani ona nikde nerobili. A jej rodičia im to trpeli. Nachovali ich, nemuseli im nič platiť. Ale časom už toho začínalo byť priveľa.
Potreboval vypadnúť. Už niekoľko dní do nej hučal, že vetrovka, jediná, ktorú má, je dávno nemoderná, ošúchaná. Veď ju nosí od vlani a ona, ako žena, musí chápať, že aj on sa musí obliekať na úrovni. Potrebuje si kúpiť niečo nové, pekné. Ak ho ľúbi, nech mu na novú vetrovku dá.
Skutočne odniekiaľ vypriadla jeden a pol tisíca. Vybozkával ju, ba aj zvalil na posteľ. Potom si išiel kúpiť vetrovku. Ale hneď ju uzemnil, že tu, v tomto meste, obchody nepozná. Radšej pôjde do mesta susedného, v ktorom vyrástol. Tam má známych. Určite tam kúpi lacnejšie. A prespí u matky. Večer nech ho nečaká.
Popoludní už sedel v krčme, medzi kamarátmi z detstva a objednával si vínko. V duchu sa chechtal, že momentálne prepíja z vetrovky zips. Potom ľavý rukáv. Do večera, do záverečnej, prepil aj pravý rukáv. Išiel spať k matke. O vetrovke sa radšej ani nezmienil.
V noci, ako triezvel, sa prehadzoval v posteli. Prepité peniaze ho začali trápiť. Nuž čo. Možno sa mu naozaj podarí kúpiť od priekupníka niečo lacné, čím zalepí polovičke oči.
Na druhý deň obehol niekoľko známych, ale poradiť mu nevedeli. Obchádzala ho mrzutosť. Išiel si popraviť náladu do krčmy, medzi kamarátov. Mastili karty, hazardnú hru fajer. Prisadol si.
„Nazdar, Zdeno, nezahráš si s nami?“
„Čo ja viem? Akosi nemám náladu. Radšej by som si vypil!“
"Na, ponúkni sa, práve sme objednali fľašu vína!"
Nalial si, popíjal a sledoval hru. V banku sa kopili peniaze. Čo keby tak skúsil? V banku je toľko peňazí, že ak by ho rozbil, mal by aj na dve vetrovky!
„Tak dobre! Rozdajte karty aj mne. A objednávam. Fľašu vína na stôl!
Do večera prepil a prehral aj to, čo mu zostávalo na vetrovku, a ešte tristo korún si požičal. Nešla karta. Musel z kola von. Sľúbil, že ešte večer dlžobu vráti. Ale odkiaľ tie poondené peniaze zohnať? Má ísť kradnúť, alebo čo? Ledaže by mu požičala sesternica Janka. Tá robí. Určite bude mať nejaké peniaze odložené!
Nôž na stole
U sesternici nepochodil. Túlal sa po ulici. Mal ešte mizernejšiu náladu, ako ráno. Hlavu mu hlodala jediná myšlienka: "Peniaze! Odkiaľ zohnať peniaze?"
Cítil, že mu škvŕka v žalúdku. Od rána nič nejedol. Len pil. Ešte pred obedom mal toľko peňazí, že by si mohol dopriať k vetrovke aj kráľovský obed, a teraz nemá vetrovku, je hladný a ešte aj dlhuje tristo korún!
Celkom podvedome zamieril k bytu svojej mamy. Uvedomil si to, až keď bol takmer pred vchodom. No čo. Mama mu dá určite aspoň najesť.
V tom ho nesklamala. Na stôl, pred neho, položila chlieb, slaninu, cibuľu, doštičku na krájanie a nôž. Ukrajoval si striedavo zo slaninky a cibuľky, zajedal to chlebom. Stále premýšľal nad peniazmi. Prežúval a pohrával sa s nožom. Bol to lacný kuchynský nôž s plastovou rúčkou. Ale dobre naostrený. Taký nôž sa môže hodiť na čokoľvek. Možno ním rezať. Krájať. Aj nahnať strach. Stačí niekomu oprieť ostrie o brucho, alebo o krk, a ten, pokakaný strachom, vysype z vreciek aj posledný halier. Áno! Taký nôž možno použiť na čokoľvek.
Na ČOKOĽVEK!
A tak sa odhodlal...
Už hodnú chvíľu sa túlal po uliciach. Dlhý nôž, zastrčený za pásom nohavíc, ho omínal, tlačil pri každom kroku. Ešte nikdy v živote to neurobil, ale teraz bol na to odhodlaný. Bol pripravený nôž vytiahnuť a pritlačiť ho o brucho alebo o krk prvému človeku, ktorého zbadá osamote kráčať po ulici.
Ale po uliciach, ako na truc, nechodil nikto. Vôbec nikto! Iba raz videl v diaľke skupinku ľudí, ale na skupinu sa neodvážil. On potreboval iba jedného. Potreboval prísť k nemu pekne potíšku odzadu, nechať mu pocítiť ostrie noža a zrevať: „Navaľ peniaze, lebo...!“
Nikde ani nohy. Len v domčeku oproti sliepňalo svetielko.
Poznal ten dom. Patril Irenke nénike, starenke, ktorá už bola stará, keď bol ešte maličký. Vždy začiatkom leta chodieval s ostatnými šarvancami zo susedstva do jej záhrady kradnúť čerešne. Vlastne, ani nie kradnúť. Dovolila im, aby si, kým nelámu konáre, nejaké natrhali. Bola to len taká hra na kradnutie. Niekedy im rozdala plné vrecko cukríkov. Dala po jabĺčku. Vedel, že žila veľmi skromne.
Čo tak robí s peniazmi? Určite si ich niekde odkladá. Skrýva ich! Načo budú peniaze takej starej ženskej? Do hrobu si ich aj tak nezoberie. Možno už spí. Stačilo by potíšku vojsť do domu a trošku sa tam poobzerať. Možno by ani nezbadala, že jej niečo chýba.
Bolo to ako magnet. Dvere ho priťahovali. Nedokázal odolať. Nebolo zamknuté. Všuchol dnu. Ležala na posteli. Ale nespala.
Keď tlačí svedomie
Jeho družka vedľa v posteli tíško pochrapkúvala. Nemohol zaspať. Prehadzoval sa. Tých jeden a pol tisíca, ktoré našiel v kredenci, prehral vo fajeri a prepil ešte v ten večer. Sotva mu zostalo na posledný vlak, ktorým prišiel domov.
Rozospatej družke zakvačil na nos, že ho prepadli a okradli nejakí zbojníci o všetky peniaze. Bil sa s nimi, dostali svoje, ale boli v prevahe, silnejší. Aha, ešte stále ma ich krv na nohaviciach! Bolo by dobré, keby i nohavice, hoci aj teraz, v noci, oprala. Šomrala, ale oprala ich. Potom si ľahli spať. Ale on spať nemohol.
Keby tá stará ženská čušala! Ale ona spustila krik ako siréna a chcela vybehnúť von! Čo mal robiť? Čo iné mohol urobiť? Musel jej v tom predsa nejako zabrániť! On nie je na vine! To ona! Keby nekričala, nič sa jej nestane!
Do rána sa pasoval s nočnými morami. Ráno sa rozhodol. Neunesie to v sebe. Musí to ísť povedať policajtom. Aj išiel...
Trest na štrnásť rokov
K vražde sa priznal. K znásilneniu nie. To tvrdo popieral. Ale dokázateľne bol vinníkom len on. Je pravdepodobné, že namiesto lúpežného motívu chcel, kvôli zmäteniu stôp, naviesť motív sexuálnej vraždy. Aby za sebou zamaskoval stopy.
Nech je, ako chce, od súdu si za vraždu v úmysle získať majetkový prospech, znásilnenie a porušovanie domovej slobody so zbraňou, odnášal štrnásť rokov.
