Koncentračné tábory. Fabriky na smrť. Miesta bolesti, neľudskosti, ale aj túžby po živote. Človeku prejde mráz po chrbte už len pri počúvaní toho, čo všetko sa tam odohrávalo. Deviateho mája sme si pripomenuli 63. výročie od skončenia vojny.
„Líhali sme si na bok. Mali sme málo miesta. Neviem, či sa dalo hovoriť o spánku. Zatvoril som si oči a modlil sa, aby tá hrôza pominula. Nepominula. Trvala takmer päť mesiacov. Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote,“ hovorí Ján Chudic.
Bolo to najhoršie obdobie v jeho živote
Do nacistického tábora Mathausen sa dostal v januári 1945. Tábor na Dunaji patril k najhorším. Mal slúžiť k výkonu akejsi ochrannej väzby proti nepriateľom nacistického režimu. Boli v ňom väzni z rôznych krajín Európy. Bránou tábora prešlo viac ako dvestotisíc ľudí. Prežila menej ako polovica. Ján mal šťastie. Jeho kamaráti nie.
„Z Klenovca odvliekli 39 ľudí. Vrátili sme sa asi šiesti. Moji spoluväzni už pomreli. Ja som posledným pamätníkom. Po príchode do tábora som vážil sedemdesiatšesť kilogramov. Keď som sa vrátil domov, mal som len tridsaťšesť kíl. Hladovali sme. Na raňajky sme mali varené žalude. Boli horké, ale napriek tomu sme ich zjedli. Na obed prevarenú vodu, v nej kúsok repy a pár zhnitých zemiakov. Keď sme dostali suchý splesnutý chlieb, bol to sviatok. Za omrvinky sa väzni dokázali pobiť. Alebo ich zbierať ústami zo zeme. Hlad spraví z človeka hoviadko. Bývali sme v búdach obitých latami. Vonku mrzlo a my sme mali na nohách dreváky. Chatrné košele s nohavicami skôr chladili ako hriali. Triasli sme sa od zimy. Tisli sme sa k sebe a hriali sa telami. Neviem, čo bolelo viac - či údery od bitky, rany od vší a bĺch alebo zovretý žalúdok. Vyholili nám hlavy. Len cez stred nechali tenký pásik. To preto, aby nás spoznali na úteku,“ opisuje najhoršie obdobie svojho života osemdesiatšesťročný Klenovčan.
Chvíľami chcel zošalieť, aby necítil bolesť
Mathausen, to bolo miesto bolesti, kde smrť bola každodenným hosťom.
„Boli sme čísla, nie ľudia. Medzi mŕtvolami, ktoré boli všade okolo nás, každý otupel. Ostal necitlivý. Chvíľami som chcel zomrieť, chvíľami sa pokúsiť o útek alebo úplne zošalieť, aby som nevnímal hlad, bolesť a všetku tú hrôzu okolo mňa. Niektorých mojich kamarátov som nevidel od príchodu do tábora. Neviem, ako skončili. Možno v plynovej peci, možno ich zastrelili. Alebo dostali niektorú z epidémií. Pri tábore bol kameňolom. Mal vraj stoosemdesiatšesť schodov. Väzni po nich vláčili ťažké kamene. Neľudská práca. Kto nevládal, zomrel. Nemci si už našli spôsob, ako zabiť väzňov. Zastrelenie bola podľa mňa najrýchlejšia smrť, pri ktorej sa najmenej trpelo. V plynovej komore boli na strope ružice. Stadiaľ púšťali na väzňov plyn. A z komory ich hneď brali spaľovať. Mal som šťastie. Nezaradili ma do pracovného tábora. Podarilo sa mi vydržať do konca. Najskôr som chcel tie hrozné spomienky vymazať z hlavy. Zabudnúť. Želal som si, aby sa mi nesnívali sny o tej hrôze. Mŕtve telá som však videl, aj keď som bdel. Zistil som, že zabudnúť sa nedá. Nuž začal som o tých hrôzach rozprávať. Svojej rodine, kamarátom, ale aj žiakom na besedách. Nemali by sme zabudnúť! Napíšte to tak, že to ja, Ján Chudic z Klenovca, odkazujem všetkým vašim čitateľom. Terajším aj tým, ktorí prídu po nich. Plynové komory, telá bez mien, hlad a ponižovanie, plnenie nezmyslených rozkazov nech navždy ostanú mementom pre ľudstvo,“ povie Ján. Oči sa mu zarosia. Za slzy sa netreba hanbiť. Aj muži vedia plakať.
Zomierali aj po príchode domov
Piateho mája v roku 1945 Mathausen oslobodila americká armáda. „Loďou som sa z Rakúska dostal do Bratislavy. Potom vlakom a vozom do Klenovca. Rodina ma takmer nespoznala. Vážil som 36 kíl. Lekár nás upozornil, aby sme nejedli halušky, mäso...Mama mi chcela navariť halušky. Vravím jej, mamka moja, vaše halušky by ma zabili. Nechápala, len veľmi plakala. Niektorí kamaráti neposlúchli. Najedli sa ťažkého jedla a zomreli doma. Ja som dlho jedol len chlieb, zemiaky a mlieko. To ma zachránilo. Chcel by som sa vrátiť do Mathausenu. Je tam múzeum. Chcel by som vidieť miesto, kde som prežil najhoršie mesiace v mojom živote. No mám už 86 rokov. Asi to už nestihnem. Prekonal som porážku a už nevládzem“ hovorí Ján.
Mathausen bol jedným z prvých táborov mimo „Starej ríše“. Mal byť aj táborom najobávanejším. A veru bol. Väzni boli umučení k smrti, robili na nich pokusy, umierali od hladu, na epidémie, pichali im smrtiace injekcie, púšťali na nich plyn. Tábor bol vždy preplnený. Najmä na sklonku vojny. Mnoho zverstiev vyšlo na povrch až po jeho oslobodení. „Človek si večer líhal a nevedel, či sa dožije rána. Vojna je hrozná. Hroznejšia ako si dokážeme predstaviť,“ zakončí svoje rozprávanie Ján Chudic z Klenovce.
