Dukla Banská Bystrica a brankár Richard Zajac boli akoby spojené nádoby. Dlhých devätnásť rokov bol gólman súčasťou klubu na Štiavničkách.
Keď prišiel ako trinásťročný v minulom storočí v čase veľkých zmien v Československu z dediny Nededzy pri Žiline pod krídla legendami opradeného mládežníckeho trénera Petra Benedika, ani sám netušil, že v Banskej Bystrici vydrží až do ôsmeho roku nasledujúceho storočia. Možno by počet rokov strávených na štadióne na Štiavničkách zaokrúhlil na dvadsiatku, ale vždy sa nájde nejaké „ale".
,,V Dukle som prežil pády aj vzostupy a určite budem mať na čo spomínať. Medzi najväčšie úspechy radím postup do najvyššej súťaže v roku 2003 a následné účinkovanie v nej so súbojom o titul, ktoré bolo veselšie ako posledné obdobie. Pád išiel ruka v ruke s výkonmi mužstva,“ vyznal sa Richard.
Už v minulom roku ho z postu jednotky začal pomaly vytláčať „večný náhradník“ Peter Boroš. Navyše sa pripojilo v jeseni zranenie a z boja o jednotku musel načas vycúvať.
V jarnej časti už bol v závere zdravotne fit, ale Peter už nechcel ustúpiť. Až v poslednom zápase sezóny proti Košiciam tréner Horný poslal na rozlúčku do brány Zajaca. Vychytal nulu a s lepšou vizitkou ani nemohol odísť do nového klubu, ktorým je Dubnica. ,,Rozhodnutie odísť vo mne zrelo dlhšie, začal som cítiť, že potrebujem zmenu. Nakoniec to v spolupráci takto vypálilo, ale taký je futbalový život. Ťažko povedať, prečo som ostal v Bystrici tak dlho. Keď sa mne podarilo stať sa jednotkou v mužstve, tak brankári tak často nependlovali medzi klubmi. Skôr boli stabilnejšími členmi kádra, nie ako hráči v poli, ktorí mávali viac futbalových destinácií. Vlastne si to vyskúšam až teraz,“ usmial sa Zajac.
Richard pred zápasom s Košicami prevzal dres s číslom 31 od generálneho riaditeľa Richarda Čecha a športového šéfa Dukly Petra Dzúrika. Na slávnostnom ukončení sezóny mu majiteľ Dukly Ján Kováčik osobitne poďakoval za verné služby.
V poslednej „vojenskej“ sezóne sa po šiestom kole zranil v zápase B-tímu proti Čadci. Do zimy sa vyliečil a výkonmi v príprave presvedčil trénera, aby mu dal ešte šancu. Postavil sa do brány proti Artmedii, ale nasledovalo ďalšie zranenie. ,,Dodnes neviem, čo sa vlastne stalo. Proti Petržalke som niečo chytil a aj sa zranil, ale to sa vlastne ukázalo až po stretnutí. Najbližší zápas som vynechal, na ďalší som bol už pripravený, ale odvtedy som nedostal dôveru. Najlepšie je sa na to spýtať trénera. Presné vysvetlenie som nedostal. Mám v tom ako tak jasno potiaľ, že zápas sa pre nás skončil remízou a jeden gól všetci „prišili“ mne.“
Richar Zajac permanente dokazoval na čiare, že je výborný gólman s nevšedným reflexom. Na druhej strane však fanúšikovia často tŕpli, keď vybiehal na centrované lopty alebo keď išla k nemu malá domov.
Kiksu sa nevyhol ani proti Košiciam, ale všetko dobre dopadlo. „Tajne som dúfal, že vychytám nulu. Veril som, že vyhráme o gól, ale 3:0 je lepšie, ako som dúfal. S vybiehaním ma novinári bombardujú dlhé roky. Priznávam, že to nie je moja super vlastnosť, ale nemyslím si, že by som na to nejako trpel.“
Richard Zajac bude spomínať aj na dve účasti v Pohári UEFA. V roku 1999 proti Ajaxu Amsterdam, o päť rokov neskoršie proti Karabachu, Villu a Benfice Lisabon.
,,V Baku bolo také teplo, aké som v živote nezažil. Najpríjemnejšie spomienky ostanú na Lisabon, kde sme síce prehrali 0:2, ale chlapci mi po zápase ďakovali, že ďalšie góly sme nedostali hlavne mojou zásluhou. Aj hrať na štadióne, kde sa hralo finále majstrovstiev sveta, sa neopakuje každý deň.“
To bola vlastne jeho najlepšia sezóna a vyslúžil si aj pozvánku do reprezentácie. „V Dukle som zažil všetko. Tri sezóny sa nám tak darilo a vlastne pred zápasom sme boli presvedčení, že zrejme vyhráme. Na druhej strane som bol aj pritom, keď sa nám vôbec nedarilo.“
Richard zakončil jednu kapitolu a teraz už nechce spomínať na najhorší zápas či najnevydarenejší zákrok. „Aj keby som vedel, radšej nepoviem.“ A najlepší? ,,Zistím to, a poviem.“
