Dvadsaťpäťročná Banskobystričanka, juniorská vicemajsterka sveta z roku 2002, sa v tohtoročných svetových tabuľkách posunula už na tretiu priečku, za Kubánku Yipsi Morenovú (75,08) a Oxanu Meňkovovú z Bieloruska (74,68).
Čakali ste hneď v úvode sezóny až také zlepšenie?
- Priznám sa, nečakala som v Prahe rekordný výkon. Formu ladím k Zlatej tretre v Ostrave, tam som chcela hodiť ďaleko. V sobotu mi však všetko vychádzalo, mala som ešte ďalšie dva pokusy na úrovni 74 metrov a ešte jeden dlhší ako rekordný, žiaľ, s prešľapom. Škoda, že merali iba najdlhší pokus, bola by to totiž séria ako hrom.
Aký výkon ste si s trénerom Jozefom Hanušovským naplánovali na tento rok?
- Sedemdesiat tri metrov.
Iba? Veď váš predchádzajúci slovenský rekord z roku 2006 bol 73,84 m.
- Áno, ale vzhľadom na minuloročné vážne problémy s chrbtom, ktoré výrazne ovplyvnili celú sezónu, sme si dali reálny cieľ. Nevedeli sme, čo môžeme očakávať.
V tomto roku ste už na siedmich pretekoch prekonali 70-metrovú hranicu. Neuveriteľná, a vo vašom prípade nezvyčajná stabilita výkonov. Čím to je?
- Azda prvý raz v kariére som absolvovala zimnú prípravu bez zranenia alebo choroby. Nemala som nijaké tréningové výpadky. Možno mi pomohol aj vlaňajší oddych v čase, keď som pre problémy s chrbtom nemohla takmer vôbec trénovať.
Chrbát vás už vôbec nebolí?
- Nie. V posilňovaní sme urobili viacero zmien, aby sme sa vyhli problémom. Cviky sme prispôsobili možnostiam môjho chrbta. Do techniky sme radikálne zásahy nerobili.“
Je táto stabilita formy prvým krokom na ceste do olympijského finále v Pekingu?
- Ja dúfam, že áno. Do finále na vrcholnom seniorskom podujatí som sa ešte nikdy neprebojovala, a verím, že tentoraz smolu konečne prelomím.
