Učí v Základnej umeleckej škole Valaská a žiakov ZŠ v Predajnej.
Okrem toho spolupracuje s niekoľkými múzeami na Slovensku a v Čechách. V súčasnosti pre ne vyrába cínové repliky keltských mincí a doma, v Horehronskom múzeu, vystavuje svoje obrazy.
Autor Rasťo Turňa z Brezna.
Na návšteve
V záhrade je príjemný chládok. Hovoríme o inšpirácii, prírode, o Louvri, na ktorý sú dva dni žalostne málo, o jeho viere a o logike stvorenia. „To máte tak ako s príbehom o hodinkách. Neviem, či ste ho počuli, skrátka, idú dvaja po lese, jeden z nich nájde hodinky a vysvetľuje druhému: Vidíš, to tu tak vyrástlo. Zhlúkli sa atómy a vytvorili hodinky. Samozrejme, že je to rovnaká hlúposť, ako keby povedal, že vedľa stojaci strom, neporovnateľne zložitejší, ako tých pár koliesok na náramku, tie miliardy atómov z jedného semienka, sa objavil len tak... Päť percent mojej cesty k Bohu mi pomohli nájsť rodičia. Bol to základ, nepochybne veľmi dôležitý, ale ostatné je vždy na človeku.“
Rasťo je vnukom známeho čiernobalockého rezbára Martina Turňu. Malý ateliér v podkroví uchováva jedinečnú starootcovskú Pietu, Jánošíka či Prierez balockou drevenicou. Málokto vie, že skvelý pozorovateľ života všetky práce robil štvormo. Pre každé zo svojich štyroch detí. Rasťo viac inklinuje k maľbe. V poslednom období však štetce namáča len zriedka.
Techniku pripomínajúcu rozkockovanú digitálnu obrazovku dosahuje hrubým rezbárskym dlátom.
„Chcel som sa zbaviť naviazanosti na realistiku spojenú s ceruzkou. Dláto ma núti zovšeobecňovať tvary. Rozbíjam plochu na množstvo menších, ktoré tvoria mozaiku atmosféry. Ide o to, aby súhra a kontrast vytvárali celkový dojem.
V snahe o odlišnosť?
„Nezvyknem sa porovnávať. Aj v ročníku sme boli každý iný. Niekto viac na maľbu, niekto na fotografiu. Okrem toho, každý sa vyvíjame.“
Talent ostal v rodine
Rasťo „nemal úniku“. Prakticky od malička bol pod prirodzeným vplyvom otca – výtvarníka a starého otca. Vnímal, že je rezbár, a že aj jeho to ťahá k práci s materiálom. Keď končil základnú školu, v jednom banskobystrickom strednom odbornom učilišti stavebnom práve otvárali odbor rezbárstvo. Stal sa žiakom pilotnej triedy. Po zrušení, presnejšie po zlúčení s iným SOU, škola zanikla.
Nepísaná teória tvorby hovorí, že najlepšie diela vznikajú zo šťastia alebo z najtemnejšieho smútku.
Rasťo potrebuje k práci „podmas“. Zvukovú kulisu. Niekedy hudbu, inokedy hovorené slovo. Keď mu nič prijateľné neplynie do ucha z rádia, púšťa si záznamy rozhlasových hier z vlastného archívu. Dodnes si vie vybaviť, čo pri ktorom obraze práve počúval. Neuveriteľne živo si dokonca spomína na hodinu kreslenia v štvrtej triede základnej školy. „Pamätám si, že vo vedľajšej triede nacvičovali nejakú ruskú pioniersku pieseň. Evokovala vo mne predstavu ruských chrámov s cimburím. Aj som taký nakreslil.“ Na otázku, čo ho najviac inšpiruje, povedal - ľudia.
„Ľudská tvár vie vyjadriť všetky stupne emócií. Dnes je bohužiaľ príliš veľa negatívnej. Tlačí sa z každej strany. Venujem sa portrétom, snažím sa ísť po psychológii. Rozhodol som sa hľadať v ľudských tvárach predovšetkým podoby pokoja. Možno sa to nezdá, ale je ich veľmi veľa. Aj v spánku, v smútku, v melanchólii. Mám rád napríklad melanchóliu severských filmov. Absolútny pokoj nachádzam v detskej tvári. ...Čo sa týka abstrakcie, hľadám formy, ktoré môžu pokojom na človeka pôsobiť.“
Archivuje, ale netrápi sa
Pán učiteľ má odložené zošity, ktoré o ňom prezrádzajú, čím sa v detstve nadchýnal. Jedna kresba predstavuje nejakú ponorku zvnútra, druhá honosný interiér Titanicu. „Veľmi sa mi páčila secesia. Ešte som nemal ani tušenie, že niečo také ako štýl či postviktoriánska doba existuje.“
„A táto naša je aká?"
„Zbrklá, chaotická. Keď má človek chvíľu pokoj, začnú ho žrať mrle. Nevie sa stíšiť. To neznamená hádzať sa do letargie. Pokoj nie je nečinnosť. Ja ho nachádzam v tom, že si sadnem k stolu a začnem pracovať. Odkedy mám počítač, budujem si galériu maliarov, sochárov, mám v nej všetky smery. Našiel by som potrebné informácie aj na internete, takto však nemusím nič hľadať, mám všetko zoradené podľa seba a potrieb k výučbe.
„Prežili ste situácie, keď ste museli povedať, Bože, zasa ma musíš ťahať z nejakej šlamastiky?!"
„ Každý deň!“
„Čo si myslíte o sebe?"
„Bodovať by som sa nevedel. Som rád, že súčasťou mojej osobnosti je viera. Napĺňa ma."
„Kedy ste boli najviac nešťastný?"
„Neviem. Asi som to neregistroval, alebo vymazal. Je dobré poučiť sa, ale nepripomínať si to donekonečna. Človek stretne v živote ľudí, ktorí sa správajú veľmi zle... Keby som si pestoval, kto všetko ma napálil, tak sa napätia nikdy nezbavím.“
