Jeden v Nemecku, druhý pri Banskej Bystrici. Sám hovorí, že sa zmenil. Malému mestu napríklad neuniklo, že chodí do kostola. Ernest Svrček z Brezna.
O svojom súkromí, ktoré viedlo k rozpadu manželstva, hovorí opatrne a nerád. „Viete, ako to chodí. Koľko priateľov alebo kumpánov na jednej a druhej strane, toľko verzií a právd. Už sa tým nezaoberám, ale viem, že ženy sa vedia v podobných situáciách podržať. Medzi chlapmi „rozvodová solidarita“ nefunguje. Nanajvýš v krčme.“ Až keď ich konečne rozviedli, dozvedel sa pravú príčinu prieťahov. Čakalo sa, že zomrie. V malom meste neutajíte nič. Ani rakovinu.
Krutá neha
Bola krásna, brali sa z lásky. Napriek tomu, že ich druhé dieťa, dcéra Hanka, zostala po zápale mozgových blán postihnutá, ani myšlienkou si nepripustil, že by mal od toho zbabelo ujsť. Celé sa to začalo rúcať, keď mu diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy. To už mali predškoláka Peťa aj staršieho Erna. Prvú operáciu, a potom ďalšie tri, podstúpil v Bratislave, v nemocnici na Heydukovej.“ Po každej dávke rádioaktívneho jódu som nesmel týždeň opustiť izbu. Okolo mňa skafandre, všade to pípalo, psychika na dne, permanentný stres.“ Vymakané telo aktívneho športovca spadlo na zúbožených 55 kíl. Nevládal urobiť pár krokov. Uzatváral sa do seba, stránil sa kontaktu s ostatnými pacientmi. Snívali sa mu tri špinavé plačúce deti. Bežali k nemu. Keď prišli bližšie, zistil, že sú jeho. „Skrátim to. Ja som svoju chorobu zvládol, manželka nie. Prakticky dva roky som bol inventárom onkologickej nemocnice. Každý zákrok si vyžadoval opakované kontrolné hospitalizácie. Vracal som sa do zanedbanej domácnosti. Chlapci a Hanka mali na sebe oblečenie, v ktorom ma pred týždňom vyprevádzali. Živo si spomínam, keď ma manželka prišla čakať k vlaku. S kamarátkou. Bola to jedna zo situácií, v ktorých som vycítil, že sa niečo deje. Dospelo to do totálneho rozvratu rodiny.“
Zranení
Sú páry, ktoré musia ísť od seba, ak sa nechcú navzájom zničiť. Je dobré, ak sa tak stane skôr, než splodia deti. Žiadne výživné či víkendové zmrzliny nehoja zranené duše. Svrčkovi chlapci si riešili nevyplakané slzy na ulici... Potom ochorela mama. Po pohrebe sa ťažký onkologický pacient, Ernest Svrček, opäť vrátil do role otca na plný úväzok. Štyria ľudia žili z jedného dôchodku. Keď sa mu pokazila práčka, bál sa zavolať opravára, lebo nevedel, čo to môže stáť. Dodnes ju nevie zapnúť. Veril, že chlapci z pubertálnych excesov vyrastú. Keď sa zdalo, že sú zo všetkého šťastne vonku, Erno jedného dňa neprišiel z roboty. Ani na druhý, piaty, stý.
Žiadna správa, nijaký telefonát. Tri roky nevedel, kde je, s kým je, čo robí. Chalan, ktorý kúpil bratovi z prvej výplaty bicykel, sa všetkým odmlčal.
Znamenia
„Pri každej správe o hľadaných osobách som si dával dohromady opis s jeho výškou, vlasmi, tvár s identikitmi na obrazovke. Bol som zúfalý. Stále som sa modlil, prosil Boha, aby ho chránil. Chodil som po uliciach v neustálom strehu, že ho niekde zbadám. Nezabudnem na zvláštny sen. Kalná voda, topiace sa snehy, lávka z brezového dreva. V pozadí brezový háj ako z ruských filmov, veľa ľudí. Všetci ideme po tej lávke jedným smerom, len jeden sa rýpe opačne. Môj Ero. Ľudia nadávajú. Nekričte, hovorím. Čo nevidíte, že je slepý?! Každú noc som si líhal s myšlienkou na neho. A potom sa to stalo. Raz v noci sa mihol predo mnou jasný tenučký lúč. Ako nitka, v určitom uhle. Trvalo to možno tri sekundy a potom som počul hlas: „Neboj sa, on je už môj.“ Netušil som, ako, ale od tej chvíle som iný človek. Mnohé veci vnímam inak. Rozlišujem. Nenahraditeľné od zbytočného, márne od večného. Nedávno ma oslovil človek z môjho okolia, vraj, počul som, že chodíš do kostola... Vieš mi povedať, čo ti to dáva?
Tebe, čo si mal jednu chrípku a troje sopľov, to nevysvetlím, odpovedal som.“
Ernestovi Svrčkovi z Brezna oznámili, že má rakovinu štítnej žľazy pred štvrťstoročím! Syn Peter je šťastne ženatý, žije v Nemecku. Stratený syn objal otca po troch rokoch nad Hankinym hrobom. V sobotu, 21. júna ho v Banskej Bystrici vysvätili za kňaza.