Niekto kopal zemiaky, Michal dobrovoľne-nasilu cedil hlinu

Napríklad na Chopina a jeho klavír.
Michal Uhrík, ktorý keramickú dielňu v Dome matky Terezy pred 13 rokmi založil, to má detailne odskúšané.
„Predpoludním u nás fičia veselšie veci,“ naznačuje hudobný vkus mentálne postihnutých klientov, čo žijú v banskobystrickom domove sociálnych služieb.
Vyštudoval drevomodelárstvo
„Niekto v záhrade kopal zemiaky, ja som dobrovoľne–nasilu cedil hlinu. Mama a sestra sú keramičky, otec výtvarník, mňa z umenia bavila akurát hudba.“ Na strednú do Kremnice ho nezobrali. „Napísali, že pre nedostatok talentu. Tak som vyštudoval drevomodelárstvo.“ Po návrate z vojny, pol roka doma, hľadanie práce, aj samého seba. „Potom som na charite roznášal obedy, ľuďom umýval riad. V Dome matky Terezy som s prestávkami už osem rokov.“
Prvé rybky v živote
Kým bola dielňa v zábehu, nosil Michal vlastnú hlinu z domu, prvotiny vozil vypaľovať do vlastnej pece. Na hodiny s mentálne postihnutými dospelými sa poctivo pripravoval. Učiť týchto ľudí má totiž svoju postupnosť. „Prvé kroky boli úžasné. Ľudia, čo celý život nič nespravili, a zrazu...Viete, keramika je ľúbivý predmet. Na výkres som po večeroch nakreslil metodický postup, čo a ako majú chytiť do ruky.“ Hovorí, že ako prvé zvládli rybičky, neskôr črepníky, úspech mali tiež čertíci.
„Behali po ústave, smiali sa a tešili sa z každej hlinenej maličkosti. Medzi klientami sme našli troch talentovaných, ktorých práce takmer pravidelne získavajú ceny.“
Ukrižovaný v hline
Štyria páni majú ruky v hline a myseľ vo vlastnom svete. Spozornejú až potom, ako spoločne s Michalom chodíme po dielni a obzeráme prierez ich tvorbou. Každý kúsok má svoju minulosť, mnohé z výrobkov kúpili na trhoch anonymní záujemcovia. Úspech majú najmä hlinené kríže s ukrižovaným Kristom. Niektoré práce sú skutočne neskutočné. Malá exkurzia dokazuje, že všetci, a bez výnimky, tu máme svoje miesto.
Drevárska dielňa
Michal vie, že niektorí klienti v keramikárskej tvorbe dosiahli maximum. Čo by čo robil, ďalej ich jednoducho neposunie. Kam by bolo, len sa, žiaľ, nedá.
„Renesanciu prežili, majú ju za sebou. Dnes mám problém dostať ich na hodiny hlinenej tvorby. Aj preto som pred troma rokmi založil drevársku dielňu. Vyrábame špachtle pre keramickú dielňu, rúčky na nože, chodíme hrabať seno. No a keď sa pokazí televízor, dám im ho rozobrať na súčiastky.“
Tých, ktorí už dosiahli vrchol, radšej vezme na malinovku, poprípade im pustí DVD. „Viac sa potešia.“
Zrátané dni
Vojenským slovníkom – Michal dni, ktoré ešte strávi v Dome matky Terezy, strihá. Za takmer deväť spoločne prežitých rokov sa osadenstvo pozná do detailov. V niektorých prípadoch dokonca viac, ako vlastná rodina. Na otázku, či už klienti vedia, že odchádza, hovorí: „Nie všetci. Niektoré reakcie ma ale fakt prekvapili. Podľa toho, čo hovoria, im pravdepodobne budem chýbať.“
Šampanské a kaviár
Do Domu matky Terezy ho prijali na miesto inštruktora pre keramiku a vychovávateľa. Mladého chalana, čo naozaj nebol pripravený utierať štyridsaťročným ľuďom bradu a iné časti tela. O rázštepe jedného z klientov sa mu snívalo celé týždne. Tvrdí, že kým si zvykol, trvalo to dva roky. A že prečo neušiel?
„Bol to šok, nepopieram. Čím som tu však bol dlhšie, tým viac poznania som zažíval. Dovtedy mi ani len nenapadlo prečítať si Dostojevského. Paradoxne. Čím viac som videl, tým viac sa mi darilo vo výtvarnom umení. Poviem to inak. Potreboval som ventil. Bol som svedkom smrti v priamom prenose. Každý by to mal zažiť. Videl som týchto ľudí smiať sa úplne iným spôsobom, keď behali po domove s vlastnými soškami. Úplne iný duchovný rozmer. Človek si zvykne na šampanské aj kaviár. Nadišiel ale čas, keď jednoducho potrebujem vypnúť. Oddýchnuť si. Idem na voľnú nohu, učiť ľudí, ako sa vyrába keramika. A maľovať.“ Michal návrat nevylučuje.