Čistokrvných československých vlčiakov predsa nevytesnia kvôli nejakej mrkve!
Garantom plemena, oficiálne uznaného medzinárodnou kynologickou federáciou v júni 1999 v Mexiku, je od roku 1993 Slovenská republika. Milan Budaj sa venuje chovu a reprodukcii dvanásť rokov. Ako a s akým materiálom, hovoria trofeje chovnej stanice z prestížnych medzinárodných výstav. A, samozrejme, ponuky. Za Vlka, alebo za Grizza, víťaza tohtoročnej Európskej výstavy v Nitre, či lanského šampióna súťaže Najkrajší mladý pes v Taliansku, by mohol zhrabnúť slušný balík. Keby chcel. Naposledy sa ho pokúšala lámať francúzska chovateľka. Keby sa dal.
Taliani sú namäkko
„Pritom som do toho vhupol úplnou náhodou,“ spomína. „Mal som nemeckého ovčiaka, ktorého mi nejaký darebák otrávil. Dostal sa mi do rúk vtedajší Smer s článkom o tábore chovateľov československého vlčiaka v Banskej Bystrici na Suchom vrchu. Hoci som v podstate nevedel, ako vyzerá, rozhodol som sa, že si ho zadovážim. Zakrátko sa mi pošťastili noviny s konkrétnym inzerátom a psa som kúpil. Dnes je z neho vitálny starý pán.“
Podľa odbornej literatúry je plemeno výsledkom dlhoročnej šľachtiteľskej práce Slováka Františka Rosíka a Čecha Karla Hartla. Zámer vylepšiť vlastnosti nemeckého ovčiaka, kvôli zvýšenej ochrane hraníc, by mohol svedčiť o „štátnej objednávke“, v každom prípade išlo o vlčiu krv, a tú aj dostal.
Karpatského predátora poskytla ZOO, prvé experimenty sa datujú od roku 1955. Výsledok je jedinečný. Československý vlčiak prenikol do mnohých krajín Európy. Veľkú popularitu si získal vo Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Slovinsku, Švajčiarsku, v susednom Poľsku, Rakúsku, Maďarsku. Na súťaže a výstavy chodia už aj Fíni, Švédi, Litovčania. Keď sa povie československý vlčiak, z Talianska sa ozve „ecellente". Taliani sú ním doslova opantaní. Dôvod? Romulus a Rémus. Pripomína im legendu o dvoch chlapcoch odkojených vlčicou, ktorí neskôr založili slávne mesto Rím. V Taliansku sa rýchle rozmáhajú vlastné chovateľské stanice.
V čom je iný?
Podľa odborníkov z radov veterinárnej medicíny mladé plemeno československého vlčiaka je v porovnaní s nemeckým predkom predovšetkým zdravé. Netrpí displáziou. Ide o chorobu kĺbov, ktorá je v konkrétnom prípade považovaná za symptóm neodvratnej degenerácie plemena.
Psa garanciou Slovenskej republiky charakterizuje hravosť, prítulnosť a podstatne vyššia aktivita. Má napríklad úplne inú mimiku, gestá, robí grimasy, niekedy budí dojem, že rozpráva očami. Vždy si nájde v rodine jedného, koho rešpektuje ako vodcu svorky. S génmi je to ako u človeka. Raz ich dostane viac od otca, inokedy od matky. Absolútni „blíženci" ani v psích rodoch neexistujú.
„Náš Vlk, ktorý povyhrával väčšinu trofejí, má evidentne prevahu vlčích vlastností. Čo sa týka výcviku, československé plemeno je ťažšie ovládateľné. Úplne najdôležitejšie je naučiť zviera rešpektovať privolanie. Napriek tomu, že je naviazané na človeka, príroda v ňom a okolo neho je silnejšia. Zjavom, pohybom a farbou srsti sa veľmi ponáša na vlka, čo má pri jeho temperamente dosť často fatálne následky. Ak mu majiteľ umožní voľnejší pohyb v lese, môže sa ľahko stať korisťou poľovníka,“ podotýka M. Budaj.
Uviazaní
„Niekedy si vyčítam, že som v podstate donútil rodinu podriadiť sa mojej záľube. Na spoločnú dovolenku museli zabudnúť. Ak sa vychystáme s deťmi niekam na výlet, do večera sme doma. Nevedel by som nechať psy na niekoho cudzieho. Mám skúsenosti, spolieham sa jedine na seba .“
Ak chce mať chovateľ kvalitný genofond, musí mu obetovať čas, a hlavne veľa peňazí. Ani značkové granule nie sú totiž všetko. Potomstvo vlka potrebuje mäso. Výnimkou je len Fortúna. Tá je zásadne na buchty.
Otázka, smerovaná k Zuzane, ako sa dá zvyknúť na život s fanatickým psíčkárom, nečakala dlho na odpoveď: „Nemám s tým problém. My sme asi rovnakí. Keď sme sa rozhodovali, či si kúpime manželské postele, ale bo bicykel, dohodli sme sa na bicykli. Keď našiel manžel inzertnú ponuku na psa, opýtal sa ma, či si kúpime psa, alebo konečne tú manželskú posteľ. Dodnes spávame na váľandách. Myslím si, že sme celkom šťastní.
