Žiakov na konci Horehronia učí láske k drevu. Hovorí, že do školy ho zavolali, aby mladým ukázal, čo všetko sa dá, keď nechýba snaha a v rukách trochu šikovnosti. Ján Dubašák.
„Drevený“ krúžok
„Zavolal ma ešte bývalý starosta, či by som aj s kamarátom neučil naše deti práci s drevom. Vedel, že pre mňa je to dlhé roky záľuba. No čo budete robiť v zime na dedine? Do krčmy nechodím, piť nepijem, tu v kuchyni si rozložím náradie, drevo zavonia nielen v peci, ale aj v rukách, žena vedľa pri stole vyšíva. Nedá sa nám stále telenovely pozerať. Raz do týždňa sme popoludní učili mládež stružlikať, vyrezávať a skúšať, čo sa dá urobiť z liesky, javora či jedle."
V škole nemá nikoho
Niekto by si myslel, že cudzím deťom sa venuje preto, lebo do tejto školy chodia aj jeho vnúčence. Omyl. Ján Dubašák učí deti rád a bez postranných úmyslov.
„Aby po nás niečo ostalo. Nikto nevieme, ako dlho tu ešte budeme, síl pomaly ubúda. Keď som prišiel do školy, vo vitrínach na chodbách bolo málo výrobkov. Teraz sú v nich drevené ovečky, asi štyridsať, salaš, a ďalšie vlastnoručne vyrobené exponáty."
Keď chýba sekerka
V živote a v praxi naozaj platí, že najviac rečí okolo všetkého zvyčajne majú tí, čo sami najmenej robia. Overil si to aj pán Ján. „Viem, že naša rezbárska práca nie je dokonalá. Veď my ani nie sme profesionáli. Tuto tieto volky by napríklad mali byť väčšie, lebo každá vec musí mať svoju mieru. Na tomto voze zasa chýbajú retiazky. Keď sme mali záprah na výstave, ozvali sa hlasy, že nám na voze chýba sekera. Tak som ju vyrezal. Pripomienky mali aj k tomu, že na pluhu chýba lopatka. Namiesto - Jano, dobre, že deti čosi priučíš - skôr otázky prečo a načo. Takí sme my. Nie, aby sa radšej chopili nožíka a boli na starosť tiež trochu užitoční."
Detí v krúžku ubudlo
Ján Dubašák postrehol, že záujemcov o tento krúžok je menej. „V uplynulom školskom roku ich chodilo osem až desať. Neviem, možno získali väčší vzťah k počítačom. Pokiaľ ide o materiál či nástroje, nemôžeme sa sťažovať. Tie škola kúpila z peňazí únie. "
Drevené hračky
Kolísky pre bábiky, ovečky, koníky. Drevenými hračkami, ako spomienku na deda, vybavil všetky svoje vnúčence. A ak sa mu podarí pritiahnuť k drevu a rezbárskemu nožu čo najviac telgártskych detí, bude sa len tešiť.
