Hlavnými postavami sú dvaja mladí muži. Jedného nazveme František, druhého Vojtech. Vojtech mal vtedy rovných tridsať rokov. František o päť menej. Niektorí ľudia si o nich mysleli, že sú nerozlučnými kamarátmi. Omyl!
Spolu vyrastali. V jednej dedine, videli si do okien. Ľudia ich vnímali ako nerozlučnú dvoji-cu. Stále ich vídali len vedno. A predsa... To, čo tých dvoch spájalo, v skutočnosti vôbec nebolo možné nazvať kamarátstvom. Prevalilo sa to ale oveľa neskôr. Zaujímavé je, že pokušiteľom bol mladší. Časom, zvlášť, keď videl, že starší všetko vydrží a strpí, sa postupne menil z pokušiteľa na tyrana. No tyranizoval celé okolie. Najmä svoju matku a kamaráta. Schyľovalo sa k dráme.
Návšteva pred Silvestrom
Deň pred Silvestrom sa objavil v čakárni dedinského zdravotného strediska a zaklepal na dvere ordinácie lekára. Lekár tam vtedy nemal ani sestričku, vzala si dovolenku. Nepočítal už s pacientmi. Ale človek nikdy nevie a čo ak práve teraz, pred sviatkami, sa niekomu priťaží?
Vojtech sotva stál na nohách. Alkohol z neho razil ako zo suda. Lekár sa musel odvrátiť, aby ho z alkoholických výparov nenaplo na zvracanie. Vojtecha dobre poznal, od malého chlapca. V dedine ako praktický lekár aj býval a poznal každého domáceho obyvateľa, aj s jeho muchami. Aspoň bol o tom presvedčený. Vedel, že Vojtovi nedávno zomrela mama, a teraz býva sám, v chalupe po rodičoch. Vždy sa mu videl byť trošku mentálne pribrzdený, ale ináč neškodný. Lekár vedel aj to, že Vojtech nikde nerobí. Občas, cez leto, pomáhal bačovi na salaši pri ovciach. Večne ho vídal s mladším kamarátom Ferom. Najčastejšie však, pokým boli peniaze, sedeli v krčme.
„No čo, Vojto, čože ti chýba?“ - opáčil lekár.
Vojtech sa tváril nešťastne: „Zbil ma Fero. Zase ma zbil! Aha, takú mi zabil po ústach, že sa mi dva predné zuby kývajú!“
Vojtech zle artikuloval, máločo mu bolo rozumieť. Lekár za zlou artikuláciou poznal následky alkoholu. Pomyslel si: mládenec si opäť vypil viac ako vládze a teraz si vymýšľa!
Vojtech pokračoval: „Ja to už ďalej, pán lekár, nevydržím. Niekto s ním musí narobiť poriadky. Ak nie, zoberiem si sekeru a zatnem mu ju do hlavy! Ukážem mu. Nedám sa. Uvidíte!“
„No, no, no!" - krotil ho lekár. „To by si hádam neurobil. Veď to je tvoj kamarát!“
„Horkýže kamarát!" - oponoval Vojtech - „do truhlice ma zatvára! Skoro som sa tam udusil! Moje jedlo poje a mňa nechá hladovať! Z vlastnej postele ma vyhadzuje!“
To už bolo na lekára príliš. Vojtech nebol zle stavaný. Určite by si bez problémov poradil s o päť rokov mladším mužom. Navyše, nebolo to po prvý raz, čo sa sťažoval na Františka. Bolo mu ale jasné, že sú to len táraniny. Doslova ho vytlačil z ambulancie. Veď kým sa s ním zapodieval, nahrnulo sa do čakárne pacientov, a vôbec nemal chuť podaromnici zabíjať čas s večne vymýšľajúcim si, mentálne retardovaným opilcom.
Zakrvavené ruky
V ten deň na rozhovor s Vojtechom v návale povinností pozabudol. Po práci sa ponáhľal domov. Vyspať sa na posledný deň v roku. Nebola mu dopriata pokojná noc. Zobudilo ho nástojčivé klepanie na dvere.
Ako vidiecky lekár bol zvyknutý na to, že voľno je veľmi relatívny pojem. Náhla horúčka, nečakaný pôrod, úraz, nepočkajú, kým príde do ordinácie. Veľmi často si ho našli doma. S neochotou vyliezol z teplej postele, prehodil si župan a odom-kol vchodové dvere. Stál pred nimi Vojtech. To už bolo na lekára príliš. Pustil sa do neho zhurta: „Vojto, nemôžeš spávať, alebo čo? Myslíš si, že mám na starosti len teba? Nechaj ma aspoň sa vyspať!“
Už, už chcel v rozhorčení zabuchnúť dvere. Lenže Vojtech sa tváril akosi veľmi čudne. „Stalo sa niečo?" - opýtal sa ho.
„Len som Vám chcel povedať, pán doktor, že už budem mať pokoj,“ - hovoril Vojtech a tvár mal úplne pokojnú. „Navždy budem mať pokoj. Už ma Fero nikdy viac trápiť nebude. Ja som ho zabil, pán doktor.“
Hovoril to tak, akoby rozprával o tom, že večer pôjde do krčmy na pivo. V jeho hlase nezacítil ani známky vzrušenia.
„Čo si si to zase vymyslel, Vojto?!"
„Nevymyslel pán doktor. Zaťal som do neho sekeru. Tak, ako som hovoril. Rovno do hlavy. Aha, pozrite sa!“ - ukázal do svetla ruky. Boli celé od krvi.
Sekera v hlave
Vtedy uveril. Uverila aj polícia. Františka našli vo Vojtechovom dome. Ležal v rozostlanej manželskej posteli a z hlavy mu, ako prirastené, vyčnievalo porisko sekery. Ostrie mal zaťaté hlboko, hneď za pravým uchom. Takú ranu nemožno prežiť. Súdny lekár neskôr vyhlásil, že sekera bola v kostiach lebky zarazená takou silou, že museli vyvinúť veľké úsilie, kým sa im ju podarilo vytiahnuť.
Vojtecha zadržali. Keď vytriezvel, začali s výsluchmi. Opäť všetko potvrdil: „Áno, zaťal som Františkovi sekeru do hlavy, lebo som to s ním už viac nemohol vydržať! Už to nešlo. Stále ma trápil.“
Kriminalisti si to preverili v dedine. Ukázalo sa, že to, čo Vojtech musel zažiť v posledných rokoch, bolo naozaj príliš. Vojtech sa bol niekoľkokrát sťažovať miestnym policajtom, ale tí večne opitému mladému mužovi, ktorý na prvý pohľad vyzeral, že mu príliš rozumu do hlavy nenaliali, neverili. Susedia o niečom vedeli. Ale buď si to príliš nevšímali, alebo sa držali porekadla: Nehas, čo ťa nepáli! Napokon, Františka sa všetci svorne na okolí báli a chceli mať od neho radšej svätý pokoj. Bol neznesiteľný. Hlavne keď sa opil. Nikto nevedel, čo z neho môže vystáť. A opitý bol takmer denne.
Bolo to tak - František bol síce mladší, horšie stavaný, nižší, ale lepšie sa vedel biť. Dal to znať aj svojmu kamarátovi. Ten sa ho bál. Dobrák Vojtech sa biť vôbec nevedel. Na obranu vlastne ani nepomyslel. Nemal na to vôbec povahu...
Osobným otrokom tyrana
František najprv pochoval otca a potom aj mamu. S úmrtím jeho mamy ale podľa niektorých nebolo celkom všetko v poriadku. Medzi susedmi sa povrávalo, že to s ním už nemohla vydržať. Našli sa svedkovia, ktorí videli, ako svoju matku, chudučkú, nízku, chudorľavú, už takmer nevládnu starú ženu, zavesil v kuchyni dole hlavou za jednu nohu o hradu na strope. Preto, lebo mu nechcela dať peniaze na pijatiku. Kričala o ratu. On sa vraj na tom vynikajúco zabával. Aby sa zabával ešte lepšie, zobral si košík s vajíčkami a triafal jej vajíčkami do hlavy. To, že matku bil a vyháňal ju z domu, patrilo k takmer dennému poriadku. Neraz musela prespať u susedov alebo v maštali.
Pred dvoma rokmi zomrela mama aj Vojtechovi. Bola to pre neho pohroma. Matka bola jedinou osobou, ktorá sa ho dokázala zastať. Postarať sa o neho. A František sa razom ocitol na koni.
To, čo opisoval Vojtech, bolo také otrasné, že sa ani nemusíme čudovať, že mu neverili. František sa k nemu nasťahoval. Z Vojtecha si urobil osobného otroka. Zjedol všetko, čo uvidel v jeho dome, bral všetky peniaze, ktoré našiel. Rozkazoval si v krčme, platiť však musel Vojtech. Ak by nezaplatil, hneď mu to zrátal päsťami.
František sa vyvaľoval v manželských posteliach po jeho rodičoch. Vojtecha zatváral do pivnice na zemiaky. Ak sa Vojto priečil, zatvoril ho do truhlice na šaty. Vypustil ho vždy až vtedy, keď sa zdalo, že sa už-už udusí. Aj cez najkrutejšie zimy ho vyháňal z vlastného domu. A Vojtech - po celé noci sa triasol na sene a plakal nad tým, že sa ho pred trýzniteľom nedokáže zastať nikto na svete.
Vyvrcholilo to pred Silves-trom.
„Fero ma najprv prinútil platiť v krčme, potom ma zbil a vyhnal z krčmy,“ - vypovedal Vojtech. Šiel som k susedovi a všetko som mu povedal. Ale ten mi povedal, že ide Silvester, on chce mať pokoj, aby som išiel domov. Šiel som. Fero u nás nebol, a tak som sa veľmi potešil. Ale hneď na to prišiel, taký opitý, že poriadne nevládal hovoriť. Pochopil som len, že chce jesť. No ja som v dome už však nič, vôbec nič nemal. Ani kôrku z chleba. Všetko mi už pojedol. Začal zúriť. Myksľoval so mnou. Nožom mi šibrinkoval po tvári, chcel mi odrezať nos. Napokon sa aj v čižmách vyvalil do postele.“
V perinách, v ktorých dakedy spávala jeho mama, sa teraz váľal František. Tyran, trýzniteľ, pôvodca všetkého zlého. Vtedy sa vraj Vojtech rozhodol. Zašiel po sekeru.
Vražda, ale...
Vojto iného úmyselne usmrtil. O tom niet sporu. Sám sa k tomu priznal. To znamená, že spáchal vraždu. Znalci nezistili, že by trpel nejakou duševnou chorobou. Musel teda pred súd. Za vraždu vtedy podľa trestného zákona prislúchal trest od desať do pätnásť rokov. Vzhľadom na všetky poľahčujúce okolnosti mu vymerali sedem rokov straty slobody, do miernejšej, druhej nápravnovýchovnej skupiny.
