Je to už raz tak. Keď sa chce človek uživiť, potrebuje peniaze. Niekto viac, niekto menej. Podľa životného štandardu. Každý si stanoví svoj vlastný. Na Slovensku sa to akosi nedarí. Je to už vyše osemnásť rokov, čo padol socializmus. Prišiel kapitalizmus, ako tomu každý s obľubou vraví. Doba, kedy sa každý musí o seba postarať sám. Idea, že štát uživí národ, každý bude pracovať, nebudú rozdiely, sa rozbila. Každý režim má výhody aj nevýhody. Demokracia zďaleka nie je najdokonalejšia. To už dávno priznali mnohí odborníci, politici, široká verejnosť. Zovšadiaľ počúvame hlasy, že nie je robota, nie sú peniaze. A inzertná tlač je neustále plná. Ponuky z domova, možnosti v zahraničí. Má to však malý háčik. Pracovná ponuka nepríde sama, ako by si mnohí želali. Človek si ju musí nájsť. A tí, čo nehľadajú, nepracujú. Alebo sú „na podpore“. Ale takmer každé ráno ich môžeme stretnúť v krčmách. Pred potravinami uprostred obce. S fľaškou v ruke, v druhej cigareta. Nemajú peniaze. Ani prácu. Ale každé ráno privítajú takto. A sťažujú sa. Ťažko povedať, na čo.