Stratený syn
Gymnazista, 17-ročný Martin, nastúpil po vyučovaní 4. decembra 2000 do trolejbusu a odvtedy ho nikto nevidel. Nasledovali dni, týždne a roky hľadania. Po Martinovi pátrala polícia, rodina, známi, Interpol, ale tiež jasnovidci. Mnoho Banskobystričanov si pamätá jeho fotografie vylepené na rôznych miestach v meste.
„Boli to ťažké roky, ale mali sme aspoň nádej. Stále sme verili, že žije. Koľkokrát, keď sme išli po meste a videli zozadu chlapca v jeho veku, čo sa aspoň trochu podobal, rýchlo sme ho obišli, aby sme sa presvedčili, či to náhodou nie je náš syn. Dokonca sa jeden Bystričan na neho veľmi podobal. Veď dnes sú známe kadejaké prípady, keď ľudí držia zavretých proti ich vôli. Keď nám však policajti ukázali oblečenie, aktovku, učebnice, preukážku na dopravu, boli sme si istí,“ hovorí Martinova mama.
Bol dobodaný
„Martina zrejme niekto dobodal. Našli ho s nožom v mieste hrudníka. To by sa nám ani v zlom sne, ani v najhoršom filme nemohlo zdať. Rovno tu, blízko, v podstate za rohom, ja sa na ten strašný Urpín odvtedy nemôžem ani len pozrieť. Bola to násilná smrť, už je o tom presvedčená aj polícia,“ plače pani Kollárová.
Rodičia nechápu
Nevedia a nedokážu pochopiť, ako môže niekto pomaly osem rokov žiť s vedomím, že zabil mladého človeka. „Taký dobrý chlapec. Ani zvieratku by neublížil. Nechápeme to. Na mieste, kde ho ten hubár našiel, sme ešte neboli. Zatiaľ sa nedá. Rodič chráni svoje dieťa odmalička. A keď ho vychová a vyrastie, predsa ho neuchráni.“
Boj proti násiliu
Martinov otec konštatuje, že na Slovensku už pomaly nikomu nevadí, keď človeka niekto zabije. „Určite rozšírime boj proti násiliu. Spojíme sa s rodinami, ktoré majú tiež nezvestné deti. Nečudujeme sa, že násilie rastie, veď je na obrazovke takmer stále.“
Odkaz Martinových rodičov
„Neverím, že ten, čo to spravil, má nejaké svedomie. Keby mal, už by sa za tie roky niekde preriekol. Neodpustím mu. Za celý život si to neodmodlí,“ povedala Martinova mama.
„Ja by som mu prial rovnaké trápenie. Aby zažíval, čo my. Nech skúsi, čo to je, nech vie, ako to poznačilo nás,“ povedal otec.
Pohreb
Bol v sobotu popoludní, v Šalkovej, kde Martin Kollár vyrástol a žil.
„Zabalíme mu tam kazetu s pesničkami, ktoré si s bratom od malička vždy spievali. Tiež našu spoločnú fotku, kde sme všetci. A pustíme mu pesničku od Desmodu – Posledná. Aj preto, že Kuly sa tiež volá Kollár.
