Že nad jej vyspelou zlievarenskou technikou, použitou pri výrobe liatych mostov, neskrývala obdiv ani smotánka z Viedne, z vtedajšieho panovníckeho dvora.
Horkú príchuť má napríklad fakt, že ten istý podnikateľský subjekt ešte v 19. storočí zamestnával maloleté deti! Na dobovej fotografii, ako jeden z dospelých v pozadí, je aj pradedo otca Martiny Nemkyovej, jedinej Hrončianky, ktorá pokračuje v chlapskom kumšte svojho rodu. V montérkach. V šiltovke otočenej podľa potreby. Vo vlastnej dielni nad roztavenou zvonovinou, prípadne na lešení.
Jej výrobky obdivujú v Lipsku, New Yorku, Barcelone, Zürichu, v Berlíne, vo Vydrove, aj doma.
Po takmer piatich mesiacoch skončila vlani s reštaurovaním zvonov v miestnej zvonici a „pripažila.“
Vo veži
„Bola to krásna práca, ale poviem vám, mala som jej dosť,“ spomína. Doma musela robiť na zakázkach, pol dňa stála na lešení vo zvonici a milimeter po milimetri čistila veľké telá zvonov od nánosov a farby, ktorou ich niekto kedysi natrel. Pilníčkom, filigránsky precízne a pomaly, aby nič nepoškodila, obnovovala štruktúru ornamentov, zabitých špinou. Napokon vyleštené zvony zakonzervovala.
„Vedela som, že starí zvonolejári na to používali včelí vosk. Prelistovala som niekoľko starých kníh, kým som sa dopátrala k určitej receptúre. Všetko sa odskúšavalo doma. Rozpúšťanie vosku, potom samotný náter na malom zvone, aby sme vedeli, čo to bude robiť. Dôležité je natrieť zvon hneď po vyčistení, aby nechytil nejaký povlak. Dalo sa to riešiť aj špeciálnymi syntetickými voskami na zvony, len sme ich nevedeli zohnať. Osobne si však myslím, že prírodný produkt je účinnejší. Ľudia, ktorí sa tomu venovali, vedeli, čo robia. Boli šikovní. Stačí sa pozrieť, čo dokázali, napríklad odliať starou, doslova primitívnou technológiou.“
Na otázku, či by sa ešte dala prehovoriť na podobné lezenie do veže, ako hrončianskych zvonoch, najprv záporne pokrútila hlavou, potom sa zasmiala a povedala: „Záležalo by na ponuke. Či by to vedeli patrične oceniť.“
Prišla od fachu
Skôr, než sa Marina rozhodla pre hutnícke inžinierstvo, pracovala v miestnej zlievárni. Podľa otca Viliama, nič z toho, čo šesť rokov študovala, tým menej, aby sa dala vlastnou podnikateľskou cestou, nebolo v pláne. Rozhodla sa úplne slobodne.
V škole bola vo výhode. Doniesla si vedomosti z praxe, o akých ostatní kolegovia z posluchárne nemali ani predstavu. Nerada o tom hovorí, ale nemusela sa s Košicami rozlúčiť ani po promócii. Konzultantka diplomovky ju presviedčala, aby si hneď a bez pauzy začala robiť doktorát. Nedalo sa. Po tom, ako otca v päťdesiat päťke prepustili z fabriky, a sama ostala bez práce, potrebovali z voľačoho žiť.
Dnes má spoločníka v Nemecku. Hudobníka s akademickým vzdelaním, veľkého obdivovateľa stredovekej hudobnej kultúry. Raz doniesol Nemkyovcom obrázok zvonkohry z tých čias, a tak sa to vlastne medzi nimi rozbehlo. Martina prakticky iba podľa nej odliala prvé tri oktávy zvonov osobitného tvaru aj s poltónmi. Štvrtú neskôr navrhla a vyrobila sama.
Na ladenie každého zvona používa špeciálny prístroj. Prvá zvonkohra, ktorú odprezentovali na výstave v Nemecku, do hodiny zmenila majiteľa. Ďalšie sú v Barcelone, Zürichu, New Yorku, má ju hudobná škola v Lipsku, aj v Berlíne.
O tom, že spoločník jej firmy 1+1 nie je žiadny „insitný muzikantský zjav“, svedčí jeho postavenie v hudobnej vede. V súčasnosti sa napríklad zaujíma o východné bicie nástroje.
Malá zlieváreň N M v Hronci už vyrobila prvé štyri tzv. tibetské misky, takisto ladené na určitý tón. Najväčšie klasické zvony, ktoré odlieva, vážia cez dvadsať kilogramov. Jeden taký vyrobila pre Lesnícky skanzen vo Vydrove. Má pripomínať pamiatku lesných robotníkov, ktorí zahynuli pri práci v hore.
Na otázku, či by si trúfla aj na také kolosy, hrončianske vo zvonici, povedala: Musela by som vyhrať terajší jackpot, ale aj tak... Asi nie. Skôr by som sa vybrala do Číny. Tam sú zvony... Bez srdca, ale krásne!
