Pondelok, 19. október, 2020 | Meniny má KristiánKrížovkyKrížovky

Majster kat posledné slovo nedostal

STALO SA TO v sedemdesiatych rokoch, keď ešte platil trest smrti. Muž z tohto príbehu bol vážnym adeptom práve na takýto trest. Chýbalo len málo, a musel by podstúpiť exekúciu od majstra kata. Ušiel pred ňou a vlások.

Uvelebil sa v sene, oprel si hlavu o vrece, z ktorého si za pomoci povrázkov urobil plecniak, a zalovil vo vrecku ufúľaného saka po harmonike. Bola to malá ústna harmonika. Len hračkárska detská somarinka za pár korún, ladená v céčku, ktorá aj tak ktovieko neladila. Niektoré rezonančné jazýčky už poškodila hrdza. Nezneli. Jemu to vôbec nevadilo. Hral aj tak len pre seba. Nepotreboval žiadne publikum. Netúžil po ňom. Ba stránil sa ho. Vyhýbal sa mu na kilometre.
Harmonika bola jeho jediným kamarátom. Personifikovala sa na niečo bytostné. Čosi veľmi blízke. Prítulné. A zároveň poslušné. Niečo, čo neodvráva. Robí len to, čo chce on. Oblizol si pery, nadýchol sa a fúkol do priehradok harmoniky. Zo senníka, hlboko v hustých lesoch Beskýd, sa falošne rozlievali tóny Slovenských mamičiek. Pochodové tóny vystriedali zádumčivé goralské dumky. Boli to melódie, ktoré mal v krvi po predkoch. Vyrastal s nimi. Zostali v ňom zakódované, v jeho bunkách, ako v psoch vytie na mesiac v splne.
Harmonika takmer plakala. Nariekala. Mal chuť rozplakať sa s ňou. Zrazu sa cítil hrozne osamotený. Sám na svete, ako prst. Nikoho nemá. Nikto oňho nestojí, nikto by sa ho nezastal. Aj tak ho len štvú. Lovia ho ako zver. Kruh honcov sa zužoval a zužoval. Zatiaľ sa mu vždy podarilo prešmyknúť. Vykĺznuť zo slučky. Vybŕdnuť a stratiť sa. Hory na severomoravskom pomedzí sú husté. Stratil by sa v nich aj na červeno natretý tank, nie to on, ktorý meria sotva stošesťdesiat centimetrov a váži... Koľko vlastne váži? Posledne, keď stál na váhe v ordinácii u lekára, mal sedemdesiat kilogramov. Ale to je už dávno. Veľmi dávno. Roky naspäť. Teraz... Vypustil harmoniku z pier a pozrel sa na brucho, s nohavicami stiahnutými na pupku, konopným povrazom zaviazaným na mašličku. Brucho mu už dávno vpadlo. Namiesto statočne vypestovaného okrúhleho bruška, ktoré si vypestoval u tej bláznivej ženskej, mal teraz priehlbinu. Uvedomil si, že mu hlasno škvŕka v útrobách. Telo si pýtalo svoje.
Len suchá kôrka
Prevalil sa na bok a pohodlne, poležiačky, rozviazal uzol na vreci a prehrabával sa stokrát prehrabaným obsahom. Našiel len uschnutú kôrku. Zamračil sa. V duchu nadával majiteľom chaty, ktorú vylomil pred niekoľkými hodinami. Dalo mu veľa námahy, kým sa do nej dostal. Okenice nechceli povoliť. Keby v kôlni nenechali čakan, možno sa do nej ani nedostane. Podľa zariadenia to museli byť boháči. Na zemi kožušiny, nad kozubom sa cerila medvedia hlava, posadená na zelený filc. A pod zub, nič! Darmo vyhádzal všetky skrine, presnoril kredenc. Ako stopovací pes ňuchal po kuchyni. Objavil len zaschnutý krajec chleba, ohlodaný myšami. Nadával majiteľom chaty, preklínal myši. Mal sto chutí to všetko podpáliť. Urobiť ohníček, ktorý by mu konečne prehrial všetky kosti stuhnuté mrazom zimných mesiacov prežitých v lese, osamote.
Ale napokon sa ovládol. Chatu nepodpálil. Nemalo by to zmysel. Len by na seba upútal pozornosť. Oheň vidieť z diaľky. To si nemohol dovoliť. A naostatok, domáci nechali aspoň pollitrovku slivovice. Nie práve takej, akú zvykol piť na Hanej, ale pitnej. To mu trochu popravilo náladu.
Štvornožky preliezol do rohu senníka a rukou vnikol do sena. To, čo hľadal, nahmatal na prvý raz.
Bol to jeho trezor. Starý kabát, po kolená zviazaný drôtom v dolnej časti. V ňom si skrýval cennosti.
Starú remosku, ktorú si, ktovie prečo, zobral v prvej vylámanej chate, tranzistor s dávno vybitými baterkami, pletený sveter po kolená, ktorý podľa proporcií musel dakedy slúžiť veľmi prsnatej dáme. Koreničky s navlhnutou soľou, pol kila zlepeného kryštálového cukru v pôvodnom vrecku.
Zobral si hrudku cukru a rozpúšťal ju na jazyku. Zamyslel sa. V duchu sa musel nad sebou usmiať. Spočiatku bral z chát aj veci, o ktorých si myslel, že by ich mohol speňažiť. Potom prišiel na to, že je to obrovská hlúposť. Veď komu by ich mohol ponúknuť na predaj? Všade naokolo organizujú na neho lov, a ak by sa čo i len ukázal v dedine, medzi ľuďmi, okamžite by ho mali. Čo by nasledovalo, si vedel veľmi živo predstaviť. Možno by sa s ním vôbec nebavili. Možno by ho na mieste odstrelili. Ako škodnú zver. Ako besného psa...
Poklad a spomienky
Najväčšie poklady mal skryté v rukávoch kabáta. Siahol do ľavého. Už pri pomyslení na to, čoho sa dotkne, mu vháňalo do úst sliny. Automaticky ich prežrel. Áno, bolo to tam. Fľaša od zaváranín. V šere senníka si cez oblé sklo obzeral jej obsah. Krásne biele fazule, korunované zatuhnutým tukom.
Nožom vypáčil vrchnák a z bagandže vytiahol hliníkovú lyžičku, s koncom zahnutým do háčika. Rád tak nosil lyžičku. Zostalo mu to od vojenčiny, keď slúžil u tankistov. Dokázal si pochutnať priamo z konzervy, aj v páchnucej veži rozhrkaného tanku T 34, opretý o uzáver kanónu. Nikdy nepotreboval nôž a vidličku. Tá ženská mu to vždy vykričala. Ako vraj do seba môže takto, nekultúrne, lyžičkou, súkať hoci i vyprážaný rezeň, ale nedal na ňu. Na jej večné táranie, ktoré mu iba ak dokázalo pokaziť chuť do jedla.
Opakom lyžice odhrnul tuk a nabral si vrchovato fazule. Medzi ňou uvidel kúsky červenkastej údeniny. Ba zbadal i koliesko klobásky.
Premohol sa a neprehltol všetko naraz. Sústo prevaľoval na jazyku, fazuľu mliaždil o podnebie a vychutnával. Bola to dobrá fazuľa. Kto ju navaril, musel byť dobrým kuchárom. Lepším, ako tá ženská. Jej fazuľa sa síce dala jesť, ale nebola takáto dobrá. A možno - vtedy nebol taký hladný. Veď až teraz poznal, čo je to hlad. Hlad, ktorý sa zavŕtava do brucha.
Nabral si ďalšiu lyžicu. Fazuľa chutila vynikajúco. Mal pocit, že nikdy predtým nič také dobré nejedol. Prichytil sa, ako nahlas mliaska. Keby si dovolil takto mliaskať pri stole tej ženskej, určite by mu to vykričala. Ale takú dobrú fazuľu by navariť nedokázala. Na druhej strane, k niečomu bola dobrá aj tá ženská. Vedela zaštopkať ponožky, vyprala mu trenírky, vyhladila košele. Dbala na to, aby chodil vždy v čistom. A v noci, v posteli... Možno to nemal urobiť. Nemal ju zabíjať. Pokúsil sa zahnať spomienky, ako dotierajúceho ovada. Ovada človek nikdy nedokáže zahnať. Vždy sa vracia. Možno ho len zabiť. Spomienky nemožno zabiť. Možno ich len zahnať. Ale určite sa vrátia.
Spomienky a perina
Starostlivo prstom vytrel zvyšky tuku z prázdnej zaváraninovej fľaše a oblizol si ho. Až potom si všimol prst. Smútok za nechtom. Niekoľkomesačná špina, zažratá do pokožky. Mal by sa umyť. V nejakej chate ukradnúť mydlo a priadne sa vydrhnúť. Určite musí smrdieť ako starý cap. Ale v zime sa umyť bolo takmer nemožné. Vyhýbal sa aj potokom, aby v zradnom snehu po ňom nezostali stopy. Teraz, keď sneh zmizol, sa cítil bezpečnejšie. V zime to bolo naozaj zlé. Mráz ho prenasledoval, vtieral sa do kostí, tuhli z neho svaly.
Koľko sa už takto skrýva? Určite mesiace. Dni nepočítal, kalendár nemal. Podľa toho, ako začínalo hriať slnko, odhadol, že môže byť apríl. Možno koniec marca. Ktovie...
Nasal nosom vzduch. Zacítil svoj pach. Uškrnul sa nad myšlienkou, že keď smrdí sebe, ako môže smrdieť iným ľuďom. Kedy vlastne posledne videl človeka? Čo tam po ľuďoch! Tých, ktorých videl posledne, už aj tak nemohli cítiť. Ani hovoriť. Boli mŕtvi.
Posunul si na tylo červenú rádionku s kystkou a natiahol sa na seno. Odfukoval s plným bruchom. Oči sa mu zavierali sami. Bol to krátky sen. Ležal v posteli. Ona sa k nemu pritískala prsiami. O hruď sa mu opierali zdurené bradavky. Cítil obliny jej bokov. Jej dych. Objala ho stehnami, vzrušený dych sa zmenil na vzdychanie. Uvedomil si, že je vzrušený aj on. Zahnal sen. Posadil sa.
Spomienky sú horšie ako ovady. Nemožno ich zahnať. Teplo jej dotykov v ňom zotrvávalo, aj
keď prestal snívať. Teplo jej tela, periny, pod ktorou ležali.
Perina! Práve o ňu sa pohádali. Vôbec ho nemrzelo, keď spala s inými. Veď napokon, nebola to jeho žena. Iba spolu žili. Raz od nej odišiel na celých šesť mesiacov. Túlal sa po Ostrave, prespával u kamarátov. Nečakal, že tá bodrá žena z kopaníc ho ešte príjme. Prijala ho. Bola to jej smola. Prečo mu však nechcela dať perinu? Veď to bola jeho perina! Dostal ju ešte od svojej matky. A ona mu ju zobrala! Pre toho svojho sopliaka!
To chlapčisko, výrastok, mu išiel vždy na nervy. Keby bol jeho otcom, ukázal by mu, čo je vojenská výchova! Dostal by viac bitky, ako jedla. Nech sa naučí, aký je to život. Veď ani s ním sa nikto nemaznal. A ona, tá ženská, dala svojmu chlapčisku jeho perinu! Váľalo sa pod jeho perinou!
Samozrejme, že ju z neho hneď stiahol. Keby chlapčisko čušalo, možno sa mu nič nestane. Nečušalo...
Nie, za tým chalanom mu nebolo ľúto. Ale jeho matka...
Nechcel tie spomienky. Bránil sa im. Útočili na neho. Ako ovady, ktoré zacítili teplú krv.
Vytiahol z vrecka harmoniku. Nadýchol sa, pritisol si ju o pery a tichučko spustil Slovenské mamičky.
Hlasy a koniec hry
Hlasy. Boli to naozaj hlasy. Už dávno nepočul ľudské hlasy. Prestal fúkať do harmoniky a zadržiaval dych. Napol ušné bubienky. Počúval. Pochopil, že hlasy hovoria o ňom.
„Určite viete, že môže byť v tomto senníku?“
„Určite! Viackrát som ho videl, ako sa k nemu zakráda, keď som bol na postriežke. Viete, keď viem, čo napáchal, mal som sto chutí na neho vypáliť z guľovnice. Dokonca som ho počul, ako si vyhráva na harmonike. Hral Slovenské mamičky!“
„Podľa vykradnutých chát je naozaj možné, že sa skrýva kdesi tu...“
„Nie kdesi tu, ale určite tu, v senníku!“
„Pozor, opatrne! Je veľmi nebezpečný!“
„Nemusíte mi to pripomínať. Chudák chlapec. Nemal ani pätnásť rokov, keď ho rozfaklil sekerou. A jeho mamu rozsekal doslova na kusy. Vyzeralo to tak, že chlapca chcela brániť vlastným telom.“
„Ticho! Čo ak je tu?“
Hlasy stíchli. Kroky však nezanikli. Uši, vytrénované na lesné ticho, ich jasne zachytili. Smerovali priamo k senníku. Hlas sa znovu ozval. Znel jasne. Keď zaznel, myklo ho: „Tu je polícia, v mene zákona, vzdajte sa a vyjdite von!“
Kat sa nedočkal
Písal sa rok 1972. Hlavné pojednávanie krajského súdu sa skončilo. Pojednávacia sieň stíchla. Čakala už len na slová predsedu senátu. Na to, aký trest vymerala porota v hlasovaní pre dvojnásobného vraha.
On si o rozsudku nerobil ilúzie. Trest smrti platil. Stalo sa. Taký bol ortieľ za dvojnásobnú vraždu.
Pokúsil šťastenu a odvolal sa. Šťastie mu prialo až nevýslovne. Majster kat posledné slovo nedostal. Najvyšší súd zmenil rozsudok na pätnásť rokov za mrežami.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  2. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  3. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  4. Čím môže Slovensko pomôcť vo svete? Ukážkovou nemocnicou
  5. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  6. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  8. Záujem o akcie Pilulky prekonal naše očakávania
  9. Prieskum: Prázdnu peňaženku už zažilo sedem z desiatich Slovákov
  10. Stretne sa minister, bankár a analytik. Zhodnú sa na niečom?
  1. Úpravy automobilov pre ZŤP
  2. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  3. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  5. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  6. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  7. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  8. Tovar vám vynesú na miesto, ktoré ukážete prstom
  9. Slováci sú pri výbere investičných produktov čoraz náročnejší
  10. Humenčanov čakajú extra zľavy
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 27 304
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 23 187
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 974
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 979
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 341
  6. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 979
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 9 279
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 164
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 911
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 707
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Banská Bystrica - aktuálne správy

Ramsay ostáva, k reprezentácii aj Handzuš

Na pozícii druhého asistenta budú rovnako ako v minulosti rotovať viacerí slovenskí tréneri.

Michal Handzuš bude asistentom reprezentačného trénera.

Útočník Šimun sa vrátil pod Urpín

Odchovanec topoľčianskeho hokeja sa dohodol na zmluve do konca sezóny 2020/2021.

Eduard Šimun ešte v michalovskom drese.

Zatvorených škôl je stále viac, tu je prehľad

Úplne zatvorená je napríklad Základná škola s materskou školou v Medzibrode.

Ilustračné foto.

Plaváreň na Štiavničkách počíta straty, zamestnancov prepúšťať nechcú

V období od marca do júna júna 2020 vykázala plaváreň z dôvodu zatvorenia prevádzky prepad tržieb zo vstupov a prenájmu plaveckých dráh vo výške 193 748 eur bez DPH v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V Nitre pribudli hospitalizovaní aj mŕtvi. Ohniská na Borovej stráži polícia

Viac ako dve tretiny reprofilizovaných lôžok pre COVID pacientov sú obsadené. Vytvoria ďalšie.

Veľké testovanie Slovákov začne na budúci víkend na Orave

Testovanie bude bezplatné, ale zatiaľ nie je rozhodnuté, či bude povinné alebo dobrovoľné.

Najviac nakazených pribudlo v Košiciach a v okrese Čadca

Nedeľňajší rekord sa vyšplhal na číslo 860.

Nedeľný rekord. V Trenčianskom kraji pribudlo 104 pozitívne testovaných

Laboratóriá na Slovensku otestovali 5 025 vzoriek, celkový počet pozitívnych bol 860.

Už ste čítali?