U Zuzany sa platí za pečiatku a podpis vreckom cukríkov

V písanke klientely, ktorú si vedie od prvej hodiny praxe, má do dnešného dňa 2008 mien. To číslo nie je omyl. To je len prechodná zhoda s kalendárom, čo sa o pár dní zmení.
Je skoro isté, že do niektorej školskej lavice v Brezne zasadol žiak s problémom reči. Dyslália, zlá výslovnosť, neschopnosť tvoriť niektoré hlásky, či „banálne“ račkovanie, patrí do rúk odborníka. Pokiaľ si to rodič nedá vysvetliť, alebo aj dá, no už po prvom sedení u logopéda nechá problém jednoducho plávať, vystavuje svoje dieťa nielen posmeškom spolužiakov, ale aj nemalým ťažkostiam s učením.
Chyby dospelých
Zuzana Erbertová vyštudovala špeciálnu pedagogiku. Po dvadsaťročných skúsenostiach v odbore hovorí: „Na otázku, či počet detí, ktoré potrebujú pomoc logopéda, narastá, nemôžem odpovedať s istotou. Je ale pravda, že ak by som si neurobila dovolenku sama, mohla som permanentne pracovať celé prázdniny.“
Istý deficit, ktorý značne vplýva na vývoj reči dieťaťa, však zaznamenáva. V začiatkoch praxe, keď chcela u malého pacienta automatizovať niektorú hlásku, stačilo naznačiť, povedz mi rozprávku o Červenej čiapočke, alebo o kozliatkach. Dnes sa na ňu často bezradne pozerá. Nevie. Nikto mu o nich nečítal. „Nechcem paušalizovať, no dakedy sa mi zdá, že vidia knihu po prvý raz. Dnešní školáci dokážu odmemorovať funkciu podžalúdkovej žľazy, ale nepoznajú najznámejšie rozprávkové postavičky. Päťročné dieťa nedokáže popísať, čo vidí na obrázku. Stane sa potom, že mu rodič kvôli mne kúpi Dobšinského... Chápete? Pri všetkej úcte, nemôžem predsa chcieť, aby reprodukovalo nepoznané.“
Platba cukríkmi
Súrodenci Marek a Kristínka z fotografie navštevovali ambulanciu Z. Erbertovej disciplinovane, doma svedomito cvičili. Chlapec je dnes prvák. Keď mu mama oznámila, že ide na posledné cvičenie, dal sa do plaču. Deň predtým tam bolo hotové slzavé údolie: „Ja ťa už neuvidííím,“ sužoval sa ďalší. Až sa čudujem, lebo viem byť aj veľmi prísna. Zvlášť, keď je dieťa spupné, arogantné voči mame a odmieta sa podriadiť.
Medzi bežné metódy motivácie a „umravňovania“ patria aj odmeny. U mňa sa končia snaživé cvičenia včeličkami. Zaviedla som aj istý druh bártra. Ako je známe, za vystavenie potvrdenia pre rodiča zamestnávateľovi o návšteve ambulancie by som mohla inkasovať 10-20 korún. Sprievod mojich klientov to má za balíček cukríkov. Z tých potom rozdávam deťom. Dobrým a snaživým cukrík, neposlušníkovi nič. Párkrát do roka „uderím" dokonca prasiatko. Keď mi ale mamička oznámi, že vstúpil do seba a trénuje jazyk bez nútenia, dostane cukrík, aj toľko včeličiek, až sa to prasiatko pod nimi stratí.“
Je na to finta
Zuzana sa stretáva s rôznymi diagnózami. Od niekoľkých foriem poruchy reči cez ťažko sluchovo postihnutých po afatikov, pacientov po mozgových príhodách s porušenou schopnosťou artikulovať a hovoriť. Sú však aj zdravé, fyzicky vyspelé deti vo veku, keď už mali dávno rapotať a - mlčia. Príčina? V absolútnej prevahe pohodlnosť, vypestovaná rodinou. Zistili, že si jedným-dvoma slovami vydupkajú všetko. „Pokiaľ nejde o mentálne alebo sluchové postihnutie, je to tak. Raz mi napríklad priviedli dievčatko z Bratislavy. Že nechce rozprávať. Metóda, ktorá na tieto deti zaberá, je jednoduchá a veľmi účinná. Nikdy na ne nechoďte s jednoznačnou otázkou, napríklad „chceš banán?" Vždy musia mať „na výber“: Chceš banán, alebo jablko? Ak nepovedia jedno alebo druhé, nedajte im nič. Tá malá o dva týždne hovorila všetko. Na otázku, či má skúsenosti, keď škola alebo predškolské zariadenie odporučí dieťa k logopédovi a rodičia to odignorujú, povedala: „Žiaľ, mám také poznatky. Som o to radšej, ak ma o pár rokov vyhľadá stredoškolák, ktorý si chce svoj zanedbaný problém vyriešiť sám.“
Katka, Majo a úžasné mamy
Katka Ďuricová z Heľpy nedávno zmaturovala, teraz sa rozhoduje, kam ďalej. Prijali ju totiž na dve či tri vysoké školy, musí si v tom urobiť rešerš. Zuzana žiari, pretože Katka je jej prvé ťažko sluchovo postihnuté dieťa, s ktorým pracovala. „Mám ju pred očami. Stálo predo mnou dvojročné chudulinké dievčatko s nálezom, jedno ucho nič, druhé 90 decibelov, čo je v podstate hluchota. Dnes je to jedna vzdelaná slečna, čo rozpráva, ktorú sme kedysi podplácali keksíkmi. „Prvoradú zásluhu na tom, kam až dievča dospelo, má však jej neúnavná a obetavá mama. Denne sa s ňou učila päť-šesť hodín. Vravela som im, dievčatá, nebláznite, ale zúročilo sa to. Pamätám, ako sa ma raz jedným dychom opýtala: prečo máš jednu náušnicu a lakuješ si nechty? Bolo obdobie, keď sa razila tendencia posielať sluchovo postihnuté deti do špecializovaných škôl. Katka nie je odkázaná na posunkovú reč. Alebo iný príklad: rodičom chlapca zo Závadky, ktorý ostal po mozgovej obrne na plienkach, radil psychológ umiestnenie v ústave. Odmietli to. Priviedli ho ku mne, začali sme tvrdo pracovať. Majo je dnes deviatak a učí sa na samé jedničky. Je to fajn. Dobrý pocit, môžem povedať.