Písal povesti, zbieral ľudové piesne, príslovia a porekadlá, z ktorých čerpal Dobšinský. Za slávnou Reštavráciou a láskou k histórii treba hľadať starú mamu z vrútockého zemianskeho rodu Ruttkaiov.
Reštavrácia lepšia než kráľ Matej
Charaktery a postavičky sta- rých turčianskych zemian- skych rodov štúrovec Janko Kalinčiak dôverne poznal. Vyrastal medzi nimi, veď mama Terézia Ruttkaiová bola jedna z nich. A stará mama od Ruttkai-Nedeckých mu tiež ako malému kadečo vyrozprávala. Boj dvoch kandidátov o stoličku o vicišpána zas poznal z neskorších štúdií na Gemeri a v Levoči. Reštavrácia predčila všetky jeho povesti a iné prózy z čias kráľa Mateja a veľkomoravského a kuruckého obdobia a patrí k najznámejším. Zemianstvo po matke v sebe nosil Janko celý život. A aj všetky jeho postavy. Azda nie je prózy, v ktorej by nositeľ tohto stavu nevystupoval.
Jeho mama ušla spred oltára
Turčianska zemianska krv v Kalinčiakových žilách kolovala už po prastarej mame. Starý otec – Ján Kalinčák z Oravy – koncom 18. storočia učil v Turanoch. Po dvoch rokoch odišiel do Paludze na Liptove, kde sa oženil. Ak sa chcel dostať do vyššej spoločenskej vrstvy, vzal si Zuzanu Marčekovú, dcéru martinského rodáka a po matke zemianku. Po čase dostal miesto rektora v Martine, kde spolu s manželkou vychovali Janka a Zuzanku. Zomrel priskoro, keď napoleonské vojská prechádzajúce Turcom priniesli choleru. Kalinčiakov otec sa stal kazateľom v Hornom Záturčí a anekdotu o jeho svadbe s Teréziou Ruttkaiovou-Nedeckou opisuje aj Hana Zelinová v jednej z kníh Alžbetinho dvora. Terézia si pôvodne mala vziať iného, avšak nechceného. Ján Kalinčiak, ktorý ich mal oddávať, si to všimol. Zavolal nevestu do sakristie a navrhol jej, že si ju rád vezme. Nevesta vraj dlho neváhala a zakrátko sa stala pani farárovou.
Zemianska krv nasiaknutá alkoholom
Na záturčianskej fare štúrovec Janko vyrastal so štyrmi sestrami. Detstvo najpokojnejšie nemal. Otec ho vychovával tvrdou rukou a s matkou si rád vypil. Traduje sa, že pani farárová lásku k vínu zdedila po svojej matke a starej matke. A keď sa na fare strhla trma–vrma, dobitá matka vzala svoje deti a utekala k rodičom. Tieto úteky pre Janka na škodu neboli – stali sa základňou pre jeho literárne dielo. Veď práve vtedy ho stará Ruttkaika čičíkala starými povesťami a poviedkami...
Onedlho sa otec z područia svokrovcov vytratil, keď dostal v roku 1831 lepšie platenú prácu v Liptovskom Jáne. A tak sa Janko Kalinčiak dostal od Fatier do Tatier a k novému učiteľovi – Jánovi Chalupkovi. Keď od neho odchádzal do Gemera priučiť sa maďarčine, tešil sa. Chalupka bol tvrďas, ktorý vyučoval s palicou. Švihy po nej žiakov dlho pálili. Nečudo, že na toto štúdium si mladý štúrovec pamätal ako na jatku.
Obľúbil si slovenčinu a Štúr zas jeho
Jeho otec sa začal na Liptove obklopovať zemanmi, ktorí sa podľa vtedajšej módy začali pomaďarčovať. Chytiac túto vlnu poslal svojho syna na štúdiá maďarčiny i nemčiny. Janka však čoraz viac ťahali slovanské jazyky. Naučil sa po poľsky, čo bolo neskôr veľkou devízou. Prekladal poľských autorov historických prác, ktoré začal neskôr napodobňovať. A keď na otcovu žiadosť prišiel do Bratislavy na evanjelické lýceum, spolčil sa s tamojšími študentmi milujúcimi svojho profesora Štúra. Postupne patril medzi najobľúbenejších a najsilnej- ších Štúrových žiakov. Štúr s ním mal dokonca veľké plány. Po jeho odvolaní z postu profesora ho chcel navrhnúť za svojho nástupcu. Namiesto toho Janko Kalinčiak odišiel so Sládkovičom na štúdiá do Hally, kde sa obaja zadĺžili. Po návrate domov si ihneď hľadal prácu.
Osudné Márie
Stal sa učiteľom vo Vindišachte pri Banskej Štiavnici, kde jeho povestný humor trochu zbledol. Nebolo naň dôvodu. Z Halle sa vrátil spolu so Sládkovičom so zlomeným srdcom. Spájal ich spoločný bôľ i príbeh: Janko sa zaľúbil do speváčky Márie Schröerovej, ktorá ho odmietla a vydala sa za bratislavského mešťana a fabrikanta. Svoju ľúbosť vyspievali obaja v básni. Sládkovič v Maríne, Kalinčiak v Márii. Kalinčiaka táto láska natoľko zasiahla, že Máriu skrýval ju vo svojich povestiach za rôzne dievčenské mená a nikdy sa neoženil. Na ženy však nezanevrel. Hurban sa v jednom liste neskôr sťažoval, že namiesto toho, aby sa staral o jeho syna, ktorého mu zveril, behá za frajerkami.
Možno to však boli len dozvuky hnevu, ktorý v Hurbanovi, ako aj v Hodžovi a Štúrovi, vzbĺkli počas revolúcie. Kalinčiak sa totiž ako jediný zo štúrovcov do nej neangažoval, ostal nestranný.
Štúr mu zomrel v náručí
Vo Vindišachte bolo Jankovi od začiatku smutno. Uchádzal sa teda o miesto v rodnom Martine, kde žila jeho teta Zuzana Švehlová i sestry. Lenže predbehol ho jeho spolužiak. Tam však Janka zastihol posol od Ľudovíta Štúra, ktorý ho pozval do Modry. Od roku 1846 sa stal namiesto Štúrovho brata Karola profesorom i rektorom evanjelického gymnázia. Tu za dvanásť rokov napísal väčšinu svojich známych povestí – Bratova ruka, Päť lásky, Mládenec slovenský či Knieža liptovské. No zastihli ho tu aj dve tragické udalosti – najprv s nevôľou prijal v roku 1850 správu o smrti svojho uja farbiara Jána Švehlu, o päť rokov mu v náručí zomrel Ľudovít Štúr. Pochoval ho, postaral sa ešte o jeho pozostalosť i súrodencov. V Modre vydržal ešte tri roky. Ťahalo ho to domov, do Turca, ale miesto preňho nemali. Na čas odišiel do Tešína, kde viedol evanjelické gymnázium. Po otcovej i tetinej smrti túžil po domove ešte naliehavejšie. Mal len 47 rokov, keď chorľavý požiadal o predčasnú penziu. Usadil sa v blízkosti svojich dvoch sesterníc u sesternice Karolíny Kunajovej (pravdepodobne bývala na mieste, kde dnes stojí Neografia) a obnovil vydávanie Dobšinského Sokola, ktorého premenoval na Orla. V máji 1871 predniesol pri sadení líp v matičnej záhrade svoju labutiu báseň. Mesiac na to tento najlepší štúrovský beletrista zomrel. Pochovali ho na Národnom cintoríne ako druhého významného spisovateľa po Karolovi Kuzmánym.