Pani Gabriela dnes žije v Banskej Bystrici, no na svoje rodisko nemôže a ani nechce zabudnúť. Stretli sme sa pred koncom výstavy a náš rozhovor mal tri témy – čipky, učiteľské roky a otec. Každá sa dala spracovať samostatne, my vám ich prinášame naraz.
Čipka sa uchytila najmä v baníckych osadách
Po tridsiatich rokoch učiteľskej práce v Hriňovej sa dostala do Banskej Bystrice. Práve v jej okolí sú dve strediská paličkovanej čipky a to Špania Dolina a Staré Hory. „Keď som prišla do Bystrice povedala som si, že nemôžem zomrieť bez toho, aby som sa nenaučila robiť paličkovanú čipku,“ povedala nám Gabriela Baloghová. Dlho nemohla nájsť vhodnú čipkárku a ani literatúry veľa nebolo. Neskôr, už ako dôchodkyňa, predsa len jednu knihu zohnala. „To bolo utrpenie,“ dodala k učeniu sa podľa knihy. Nakoniec všetko zvládla a dnes tvrdí: „Kto sa raz naučí robiť paličkovanú čipku, nemôže prestať. To je ako droga.“ Čipka prenikla na Slovensko asi v šestnástom storočí a uchytila sa najmä v baníckych osadách. V baniach pracovali väčšinou baníci zo zahraničia – Nemci, Belgičania... Ich ženy nemali veľa práce, keďže všade okolo bola neúrodná pôda. A tak začali s paličkovaním. Dokonca im panovníčka Mária Terézia zabezpečila učiteľov. Dnes je na Slovensku až devätnásť stredísk výroby paličkovanej čipky.
Veľa výstav Gabriela Baloghová zatiaľ nemala a ani sa nepovažuje za vzácnu čipkárku. „Väčšina známych čipkárok ovláda techniku určite lepšie ako ja, no snažia sa držať predlôh. Ja vždy dávam do toho aj niečo svoje,“ doplnila skromne. Niektoré predlohy si prispôsobila, iné nakreslila úplne sama. Čipku v minulosti používali väčšinou iba vyššie vrstvy obyvateľstva, nakoniec prenikla aj do oblečenia pospolitého ľudu. Podľa čipky sa dalo odhadnúť z akého kraja kto pochádza. Z bohatšieho kraja bola čipka krajšia, bohatšia a z chudobného len jednoduchá.
Učiteľkou na lazoch i v meste
Gabriela Baloghová učila v Hriňovej tridsať rokov. Desať na lazoch a zvyšok priamo v meste. „Začínala som na Pivničke, potom na Raticovom vrchu. Neskôr som išla do Dúbrav. Medzitým som sa vydala, potom išiel manžel na dva roky na vojnu a ja so zatiaľ pôsobila v Hriňovej. Keď sa vrátil, išla som učiť na Blato. A napokon som zakotvila opäť v Hriňovej,“ vymenovala G. Baloghová. Keď začínala, v lazníckych školách bolo viac žiakov ako v samotnom mestečku. Boli deti z lazov iné ako tie z mesta? „Neboli horšie, skôr emotívnejšie,“ dodala bývalá učiteľka. Problémy mali s dochádzkou do školy. Chodili kravy pásť ku gazdom, pomáhali doma... Po štyridsiatom ôsmom nebola situácia práve ružová. Zaviedol sa lístkový systém. „Nebol tam obchod, elektrina, nejazdil tam autobus. Všade sme chodili peši. Napriek tomu sme mali veľmi dobré kolektívy. V tej dobe bola škola takmer na každom kopci a učili v nich väčšinou mladí učitelia. Stretávali sme sa po vyučovaní takmer každý deň. Samozrejme - vždy hladní... A preto sme si spolu varili. Každý deň na inej škole,“ zaspomínala si pani Gabriela a usmiala sa. Sama veľmi nevedela variť, no musela. Bola na rade „Vtedy k nám chodili aj žandári z Bystrého a niekedy lesníci. Poschodilo sa ich tam dosť veľa a všetci čakali na tie moje halušky. Našťastie sa na mňa prišla pozrieť staršia kolegyňa, ktorá sa hneď spýtala čo je s haluškami. Povedala som jej, že neviem. Veď som ich hodila do vody a oni nie a nie vyplávať na povrch. Potom sme zistili chybu – halušky som nahádzala do studenej vody,“ znovu sa rozosmiala pani Gabriela. Nakoniec spolu kolegyňou rýchlo očistili zemiaky a urobili nové halušky. Hoci bola bieda – všetci spolupracovali a mali sa radi. Potom sa vraj na školách začalo súťažiť a to bol koniec kamarátstiev. Kolektívy súťaživosť rozbíjala, jeden sa snažil presadiť na úkor ďalších a to nerobilo dobrotu.
Otec – umelec, ktorý obrazy nepodpisoval
Otec pani Gabriely sa narodil v roku 1895 v rodine horára. To ho formovalo – získal veľkú lásku k prírode. Skôr ako stihol rozvinúť svoj talent prišla prvá svetová vojna. Práve končil trojročnú základnú službu. Domov sa samozrejme nemohol vrátiť – nasadili ich na ruskom i talianskom fronte. Po štyroch rokoch práve v Taliansku vybuchol vedľa neho granát. „To ho tak ohlušilo, že sa v zmätku rozbehol preč. Ibaže rovno k nepriateľovi. Dostal sa do zajatia. Vojna mu nakoniec zobrala jedenásť rokov života,“
Tridsaťročný, vychudnutý, s podlomeným zdravím sa vrátil zo zajatia domov. Práve v zajatí prežil iba kvôli svojmu talentu. Uhľom maľoval na objednávku portréty manželiek či frajeriek oficierov a tí ho vyplácali jedlom a cigaretami. Po návrate dostal byt v Hriňovej a oženil sa. „Musel z niečoho žiť. Keďže sa vyučil za maliara písma a fládristu – čo je napodobňovanie dreva, chodil k stolárom a maľoval,“ dodala dcéra. Maľovaním sa živil, nielen maľovaním písma a dreva, ale aj obrazov.
Dnes je Detva i Hriňová plná obrazov Juraja Gondu. Mnohí určite ani nevedia od koho obraz majú, keďže ich vôbec nepodpisoval. Veľa obrazov maľoval aj v Bratislave. Obrazy na výstave v Hrňovej však boli iné, neboli na objednávku. „Tieto sa jemu páčili. Vždy, keď sa prechádzal po hore, robil si náčrtky a potom doma všetko maľoval. Bol úžasne zručný,“ dodala dcéra. Svoj talent využil aj pri maľovaní Ježiša Krista, na vyrezávaných krížoch.