Výdrž a ochotu platiť súdne trovy zdôvodňuje presvedčením, že Ján Švantner, obaja bytom v Čiernom Balogu, neoprávnene užíva časť jeho pozemku. Odporca tvrdí, že nie, argumentuje prepisom z roku 1967, ktorý považuje za právoplatný.
To majú lietať?
Pokrvných bratrancov z prvého kolena a ich rodiny rozkmotrila nehnuteľnosť v susedstve. Koštiaľovci ju údajne kúpili iba preto, aby mali prístup k vlastnému domu. Má to však háčik: nezastavanú plochu od ulice, a tým pádom aj pár metrov cesty do dvora, kúpou nezískali. Napriek tomu, že je vedená pod tým istým číslom ako nehnuteľnosť, patrí údajne do vlastníctva J. Švantnera. (?!) František Koštiaľ nás preto požiadal, aby sme celú vec zverejnili. Ako povedal, domáha sa iba toho, čo tvorí súčasť jeho kúpy a zákonného dedičstva po praotcovi. Je tiež presvedčený, že má nárok na tri metre z Jánovho pozemku, ktoré bude prakticky aj potrebovať. Najstarší murovaný dom v dedine z roku 1856 sa totiž chystá zrekonštruovať. Ak sa nedovolá svojej pravdy, je si istý, že mu to Ján Švantner z jeho strany dvora neumožní.
„Je to agresívny človek. Vy sa s ním radšej nedávajte do reči,“ varoval nás.
Argumenty
„Múranica, ktorú sme kúpili, bol pôvodne dvojdom. Mal dva vchody. Keď tam býval nájomník, Ján nechal dvere z jeho strany zapraviť. Ten chudák musel chodiť dnu oknom... Ja by som bol najradšej, keby bol konečne pokoj. Lenže, ako?! Tu som mal napríklad orgovány. Poďte sa pozrieť, všetky obťal a povyvracal aj s koreňom. Znivočili nám strechu, prasa, dokonca plot až trikrát. Musel som zbúrať maštaľ a postaviť bud (hospodársky objekt zo zrubov), aby sa mi nenatlačil do dvora.“
Rozbroje
Podľa informácií z Obecného úradu v Čiernom Balogu, škála dôvodov, ktoré vyvolávajú susedské spory, je v podstate stále rovnaká: prečnievajúce konáre do záhrad, „hlučný“ pes, obavy z možného požiaru z vedľajšieho dvora (hoci to isté riziko v podobe drevenej stavby má na svojom aj občan – sťažovateľ), čiže žiadne závratné zmeny. Problémy a prieky si vyrábajú prevažne starší občania. Mladí berú život s väčším nadhľadom.
Rodina Františka Koštiaľa je skalopevne presvedčená, že ich odporca prišiel k veľkému pozemku podvodom.
„Treba sa pozrieť do starých papierov, nie do tých, čo sa robili pri prepise. Oni mali všetkých podplatených. Vtedajšie štátne lesy, geodéziu, robili sa čachre-machre, písalo, vymazávalo ako po masle.“
Františkova manželka ukazuje fascikel plný rôznych listín, on vlastnoručný nákres okolitých pozemkov s budovami, ako si ich pamätá roky dozadu, a zrejme nie sám. Považujú ich za doklady, ktoré svedčia v prospech ich tvrdení. Na otázku, či im stojí za to trinásť rokov vláčenia po súdoch, pani K. povedala:
„Sme v hriechu, ale čo máme robiť? Ak je nejaká spravodlivosť, máme to nechať tak? Raz mi Ferova žena vykričala, že si nič do hrobu nezoberiem. A tebe to odvezú kamiónom, povedala som.“
Tak sa v tom vyznaj
Stretnutie s druhou stranou sme absolvovali o dva dni neskôr.
Nikto sa na nás neosopil, nepadlo jedno sprosté slovo. Mária Švantnerová pripustila, že v istom období to medzi Jánom a Františkom iskrilo, najmä keď si niekto z tých dvoch vypil, ale teraz už nie.
„Sú to rovnaké povahy. Jeden neboj sa, druhý nedaj sa!“ Niekoľko ráz pritom zdôraznila, že so súdmi si nezačali oni, ale Štefanova rodina. Na adresu jeho ženy povedala, že ju napriek rozbitým vzťahom zdraví, aj keď jej neodpovedá. Pri zmienke, že Koštiaľovci chcú kúpený dom opraviť, Mária naznačila, že s tým z ich strany nebude problém:
„My im prechod cez dvor dovolíme. A čo sa týka pozemku, najlepšie bude ísť do archívu a pozrieť sa do najstarších listín. My nikomu nič nezaberáme.“