„Teploty na toto ročné obdobie sú naozaj nenormálne. Na Krížnej, vo výške 1500 metrov, bolo minulý utorok trinásť stupňov v tieni, na slnku dvadsať päť. A keď k tomu pridáme kvitnúce jahody, púpavy, na dolniakoch jablone a nalievajúce sa púčiky na ríbezliach, potom krútime hlavami celkom oprávnene.“
V rukách božích
Miroslav Saniga celý svoj život zasvätil prírode. Na pracovisku v Starých Horách je od pondelka do piatku. Sám, bez televízora, hodiny na kopcoch a v lese.
„Spím od dvadsiatej do polnoci a potom vyrážam za prácou, do hory. Fakt ani len netuším, koľkokrát ma videl medveď a ja jeho nie.“
Jedinou zbraňou prírodovedca je baterka. Strach vraj nemá, lebo ako hovorí, jeho život je v rukách božích.
Motýle, muchy a medvede
Ľudia sa z počasia ostatných dní síce vytešujú, príroda je však poriadne pomýlená.
„Videl som poletovať babôčku admirálsku, babôčku osikovú, mlynáriky, muchy za oknami tiež ešte nespia. Na slnku sa vyhrievajú vretenice, jašterice, v noci vychádzajú zo skrýš salamandre.“ Teplé počasie ale praje medveďom. Tie sa podľa Sanigu horúčkovito pripravujú na zimu.
„Skontroloval som všetky brlohy, v mojom rajóne je ich osem. Ľudia sa domnievajú, že medveď si náhodne nájde nejakú jaskyňu. Omyl. Najprv si terén preskúma, vyčistí okolie, stromy pooznačuje oškriabaním a ohryzením. Až do takto dôkladne pripraveného brlohu na zimu zaľahne.“
Globálne otepľovanie
Miroslav Saniga sa vedeckému výskumu hlucháňa venuje vyše 25 rokov. Práve na ňom dokladuje, ako sa prejavuje globálne otepľovanie.
„Smreky, ktoré tvoria jeho biotop, napáda lykožrút, mŕtvych stromov je čoraz viac. Obávam sa, že ak sa človek nezamyslí a niečo zmysluplné neurobí, hlucháň môže do desiatich rokov aj na Slovensku, ktoré bolo jeho odvekým rajom, vyhynúť. Zhruba pred 50 rokmi bolo kohútov hlucháňa šesťtisíc, dnes okolo 500!“
V záhrade niekedy aj tisíc vtákov
Príroda, ktorej sa prírodovedec upísal a v ktorej žije, je pre neho všetkým. Väčší dôkaz lásky ako tá, ktorú vyrobil vo vlastnej záhrade, snáď ani neexistuje. Má v nej vlastnoručne vyrobených 60 kŕmidiel, 130 búdok, 12 veľkoplošných pútačov a desiatky malých obrázkov s prírodninami.
„Sú dni, keď sa tu zlietne tisíc vtáčikov. Napríklad sojky, stehlíky, straky, brhlíky, všetky druhy sýkoriek. Denne zožerú tri kilá slnečnice, ročne až tonu.“
Miroslav Saniga im kupuje potravu za vlastné. Vychádza to na 30-tisíc korún ročne.
„Stojí to za to. Keď vám sýkorka sadne na dlaň, to je taký pocit, akoby ste sa ocitli prinajmenšom aspoň v predsieni nebeského raja... No a ten sa veru nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi.“
Rozprávkovú vtáčiu záhradu si už našli aj sýkorky, ktoré krúžkovali vo Fínsku a Chorvátsku. Chodia do nej deti, ale aj dospelí. A všetci, ako tvrdí prírodovedec, ktorí do rozprávkovej vtáčej záhradky zavítajú ako „vlažní“ priatelia prírody, odchádzajú z nej „preformátovaní“ na veľkých ochrancov a priateľov nielen vtáčikov, ale celej prírody... A to je pre tvorcu rozprávkovej vtáčej záhradky tá najväčšia odmena.
