Najmenších treba doviesť, v šatni im správne nasadiť chrániče, počas prestávky podať čaj. Po poldruha hodine to isté, len naopak: chrániče dole, prepotené tričká vymeniť za suché, obuť, zašnurovať, prosto, rodičovská asistencia je nevyhnutná.
Mirko z Hronca trénuje v drese s nápisom Hossa. Na ľad ho zvyčajne dopravuje jeho mama
Dominoefekt
Šport a jeho význam pre telesný a duševný rast mladých ľudí patrí do okruhu tém, ktoré škola vytrvalo opakuje. Dôvodov je viac ako dosť, Brezno ich dôverne pozná. Sú to stovky neospravedlnených hodín. Vydýchané vrecká po toluéne. Poprevracané smetné koše, pokrkvané dopravné značky... Je na zlosť a výsmech dokopy, ak chlap, ktorý denne vyfajčí tri krabičky cigariet, zahmlieva synovo záškoláctvo tvrdením, že nemajú ani na autobus, lebo sú sociálne odkázaní.
Prípravka, teda aj pätroční benjamíni breznianskeho hokeja, trénujú od začiatku sezóny. S úžasnou vervou.
Odzbrojený
„Na tréningy s najmenšími sa špeciálne teším, aj keď je niekedy náročné udržať ich na uzde. Stačí, že niekto vymyslí nejakú hlúposť, a okamžite strháva ostatných. Sú dni, keď je to fakt o nervy.“ Na jeden z takých tréner, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK Tomáš Turňa, spomína: „Nie a nie ich zvládnuť. Len čo som jednu skupinu umravnil, druhá na opačnej strane klziska už opäť vystrájala. Vtedy prišiel ku mne taký maličký, brnkol mi do stopiek na krku a povedal: Máš nový tachometer? Po takýchto príhodách zlá nálada opadá. Uvedomíte si, že sú to deti, že nerobia zle úmyselne. Človek chce, aby chvíľu postáli, lenže to nejde. Majú strašne veľa energie, potrebujú sa neustále hýbať. Niekedy ma ich bezprostrednosť a úprimná radosť z hry dojíma až k slzám.“
Hviezda
Brezniansky hokej má všetky podmienky na to, aby niečo znamenal. Záujem je veľký. Vlani napríklad začalo trénovať devätnásť piatakov, do šiestych ročníkov ich prešlo osemnásť. „Viem odhadnúť, kto má predpoklady, len ho treba v správnej chvíli postrčiť, aby sa naštartoval. Poznať to napokon z diskusie medzi chalanmi v šatni, v autobuse, no najmä podľa chuti, s akou skáču na ľad.“ Na otázku, či má referencie, že vďaka pravidelným tréningom sú niektoré deti menej chorľavé, Turňa povedal: „Myslím si, že áno. Z osobnej skúsenosti viem, že prostredie haly, veľmi podobné jaskynnej atmosfére, spojené s pohybom, posilňuje imunitu.
Niektoré deti z predprípravky chodia na tréningy bez jedinej absencie, iné, v závislosti na rodičoch a ich povinnostiach, striedmejšie. Všetci si však zaslúžia obdiv. Je radosť pozorovať nadšených otcov a trpezlivo čakajúce mamy, kým ich športovci neodkráčajú do kabíny. Teo s bratom Felixom, chlapec z Piesku, Maťo, Mirko... Dvadsať štyri chlapcov a Lucka. Dievčatko s hokejkou, ktoré sotva dočiahne po mantinel. Boli raz v hale so škôlkou. Videla tréning, zapáčilo sa jej, tak sme ju prihlásili. Ja by som to napríklad po prvom páde určite vzdala. Lucka si ich užila, nevedela totiž vôbec korčuľovať. Už mala rozbité ústa, ani to ju neodradilo.“ Pokiaľ ide o výstroj a čo to všetko stojí, Luckina mama povedala: „Niečo máme požičané, niečo kupujeme z druhej ruky od známych. Ja ju do toho neviem ani poriadne obliecť a hokeju vôbec nerozumiem. Keď sme sa opýtali, či dres a modrú helmu neodložia pre syna, zasmiala sa. „Jednak je mladší, a úplne iná povaha. On so mnou doma žehlí.“
