Chvíľami sa návštevníkom mohlo zdať, že sa nachádzajú práve v období, z ktorého platidlá práve obdivovali.
Výstava sa zaoberala historickým vývojom rôznych druhov platidiel, ktoré sa používali na území, kde žijeme, až po prechod na euro, ktoré tu bude za krátku dobu.
Od rímskej mince
Historický vývoj začal rímskymi mincami od roku 81 po Kristovi. „Aj v Biblii už má Judáš mešec s tridsiatimi striebornými, ktorými zradil Krista. Potom bolo dosť hluché obdobie, 6 - 7 storočí, lebo národy neboli usadené. Až keď sa Maďari usadili v Podunajskej kotline, svätý Štefan vydával peniaze,“ rozprával Michal Kiššimon.
Malé uhorské mince zobrala voda
Mince Uhorského kráľovstva boli veľmi malé. „Raz som ich dostal asi 60, doniesli mi ich ešte zamastené od zeme, a mal som z toho takú radosť, že som ich hneď išiel do umyvárky umývať. Skoro všetko mi zobrala voda preč cez dierky vo výlevke,“ pokračoval Michal Kiššimon.
„V tej dobe vydával peniaze František Rákoci, volali sa poltúry. Mali nápis Libertate, ľudia im hovorili libertáše, ľahšie sa im to vyslovovalo.“
Len nedávno prestal platiť toliar Márie Terézie
Ďalej sa návštevníci dostali k obdobiu panovania Márie Terézie. „Jej minca, krásny toliar Márie Terézie, bol ešte nedávno platný v niektorých arabských krajinách. Bola tiež prvá panovníčka, ktorá zaviedla papierové peniaze v roku 1762. Boli len jednostranné. Obyvatelia nepúšťali z ruky zlato a striebro, lebo bola vojna. Museli robiť medené mince alebo mince z podradných kovov. Jej syn František I. vydával papierové platidlá v zbierke zákonov. Mám iba jednu jedinú striebornú mincu z toho obdobia,“ povedal Kiššimon.
Prvé obojstranné papierové peniaze - "Košútovky"
„Keď sa Maďari odčlenili od Rakúska, Lajos Kossuth bol aj ministrom financií a okamžite vydal nové platidlá. Prvýkrát sa objavilo niečo na druhej strane papierových platidiel. V roku 1848 na druhú stranu papierových peňazí vytlačili upozornenie pre falšovateľov v piatich jazykoch, v bernolákovčnie znel: „Ti, kto znakom sfalšovníci a následníci na 15 rokov rozložiť mohúcim žalárstvom sa trescú.“
Zvláštnosťou tej doby bolo, že nebolo drobných mincí. Strieborné si ľudia stále nedávali z ruky. Tak robili papierové – 30 grajciarov bolo papierové platidlo a mohlo sa rozštvrtiť alebo rozrezať aj na osem kusov. Pozliepaný peniaz slúžil zas ako 30 grajciarov. „Používali ich aj na listiny ako kolky,“ vykladal Michal Kiššimon o svojich vystavených minciach a papierových peniazoch.
Dvojjazyčné peniaze
„Cisár František Jozef I. mal 18 rokov, keď ho korunovali v Čechách za rakúskeho cisára. V roku 1867 vydali korunovačnú päťkorunáčku. Jeho manželka Sisi bola na minci len jedenkrát - pri príležitosti jej korunovácie.“ Tieto mince boli v Kiššimonovej zbierke tiež.
„Keď došlo k Rakúsko – Uhorskému vyrovnaniu, všetky peniaze museli byť tlačené dvojjazyčne,“ pokračoval Kiššimon.
„V roku 1918 nastúpila československá vláda. Ministrom financií sa stal Alojs Rašin, ktorý dal okolkovať rakúsko-uhorské peniaze československým kolkom, aby nedošlo k inflácii po vojne,“ povedal Michal Kiššimon.
Ako sa rozhodlo o korune
„Nastal problém, z akého materiálu budú peniaze. V Čechách sa veľmi presadzovalo, aby boli sklenené mince. Čechy boli preslávené ako sklárska veľmoc. Dlho sa viedli diskusie, ako sa bude nová mena volať. Jeden z návrhov bol aj rašin (podľa minstra financií), sokol, florén, frank, ale nakoniec sa dohodli, že to bude koruna. Aj keď v monarchii nemala koruna až takú dlhú históriu. Zavedená bola až v roku 1892, dovtedy bola zlatka.
Za prvého Slovenského štátu bol papier na slovenské peniaze vyrábaný v Harmaneckých papierňach a tlačené boli v Nemecku,“ s hrdosťou hovorí obyvateľ Harmanca Michal Kiššimon.
Bez dátumu
Séria platidiel na konci druhej svetovej vojny sa volá aj londýnska séria. „Emigrantská vláda na čele s Benešom počas 2. svetovej vojny v Londýne pripravila peniaze, aby ich hneď, ako bude Československo slobodné, mohli dať do obehu.
Peniaze boli pripravené už v roku 1943 v Anglicku. Keďže sa nevedelo, kedy vojna skončí, sú bez dátumu,“ rozprával Michal Kiššimon.
V tom období vyšla aj dvetisíc-korunáčka, čo bol nezvyčajný nominál. „Zaujímavé na nej je, že má hodnotu K. Nie Kč, Kčs, Ks, ale len K, pretože sa nevedelo, aká republika bude. Platidlá vydržali až do menovej reformy . V júni 1953 boli uzatvorené všetky pošty, banky, sporiteľne.
Nedalo sa nič kúpiť. Do obehu sa dali peniaze, ktoré boli vytlačené v utajení v Moskve. Razili tam aj mince.“
Michal Kiššimon má vzácnu listinu, ktorá mohla byť zúročiteľná až do roku 1986, čo nebolo až tak dávno, ale už v 1953 stratila platnosť. V zbierke má aj peniaze z „balónových akcií“. „Načasované balóny sa otvorili, vysypali sa peniaze a hovorilo sa im hladová koruna – dar Sovietskeho zväzu. Zbieral som to ako chlapec. Vraj nám to posielali Američania, ale išlo to z územia západného Nemecka,“ spomína pán Kiššimon.
Najčastejšie postavy a motívy
Na výstave zviditeľnil aj postavy, ktoré sa nachádzali na platidlách. Poukázal na motív, ktorý bol najčastejšie používaný v našej histórii, boli to Hradčany a Vysoké Tatry.
Vývoj štátneho znaku od rakúskeho cez maďarské, prvú republiku, Slovenský štát, druhú Československú republiku, socialistický štát, federáciu a teraz Slovenskú republiku zachytil Michal Kiššimon na minciach, ktoré má v zbierke.
Výstava pokračovala cudzími menami, ktoré sa používali na našom území a po vojne sa uskladnili v Harmanci v siedmich zabudovaných trezoroch.
Najväčšia inflácia sveta bola v Maďarsku, skončila v roku 1946. „Pre mňa je platidlo z tohto obdobia vzácne, vtedy som začal zbierať mince a papierové peniaze. Mal som 6 rokov,“ spomína Kiššimon.
Jedna miliarda biliónov
Najväčší nominál na svete bola bankovka 1 miliarda biliónov, to je jedna jednotka a 21 núl za ňou. „Dúfajme, že už k ničomu takému nepríde,“ povedal Michal Kiššimon, ktorý sa teší na jednotnú menu euro.
„Keď som cestoval cez niekoľko štátov, vždy mi ostalo plno drobných rôznych mien. Teraz to bude ľahšie,“ myslí si.
Najobľúbenejši z celej histórie sú pre Michala Kiššimona strieborné floríny z obdobia vlády Františka Jozefa I., ale tiež zlatky a forinty.
„Samozrejme, najstaršia rímska minca mi je veľmi blízka, vždy sa rád na ňu pozriem.
Súčasťou výstavy bola aj ultrafialová lampa. „Rád sa pozerám peniažkom do duše,“ ukončil numizmatik Michal Kiššimon.
