Na kartónoch, v parčíku za nemocnicou, prípadne v opustenej budove s prešliapaným kobercom... Krčiť sa niekde v panelákovej pivnici, a ani nedýchať, to nie. Má svoju hrdosť. Nechodí otravovať k autám na parkovisku, nevymýšľa si za päť korún smutné osudy, veď načo by to aj robil. Na ulici je pätnásť rokov. A pätnásť rokov predtým sedel.
Zadarmo? Spamätaj sa!
Vlado Š. je bezdomovec. Hovorí, že prespávanie v „charitatívnej“ posteli nie je preňho. Od štátu nedostáva ani korunu, za oficiálne milosrdenstvo pre zatúlané ovečky sa platí. Čo príležitostne zarobí, nechá u rehoľných za polievku, prefajčí a prepije. Radšej si kúpi lacné víno v plastovej fľaši a zalezie pod handry. „Ľudia sa čudujú, prečo. Keby mal človek denne myslieť na to, kam sa až dostal, musel by si fakt hodiť štranok. Najprv sa pije, aby sa zabudlo, potom zo závislosti. „A neverte, že sa dá na život na ulici zvyknúť. To sú kecy.“
Vlado je na tom stále relatívne dobre. Ešte stále rozkazuje alkoholu on, nie naopak. Nefetuje, hoci mnohí z jemu podobných áno. Nekradne. Je jediný bezdomovec v Brezne, kto nemá zakázaný vstup do nákupného centra.... A nevie, čo sú chrípky!
Roky za mrežami
Uvažujeme, koľkí v tomto štáte nerobia, berú podpory, tiež vedia ako vyzerá basa zvnútra, dlhujú milióny na nájomnom, a predsa na nich neprší. „ To nie je môj problém. O almužnu nestojím, prosto, zapovedal som sa, lebo mi ublížili.“
K dôveryhodnosti Vladovho výkladu o príčine, pre ktorú sa dostal do väzenia, napomáha otvorené priznanie, že sa jednoducho nevedel spratať do kože a všetko zbabral vlastnou vinou.
Bola to sprostá krčmová ruvačka. Nikdy nemal od nich ďaleko, žiadnej sa nevyhýbal, táto však skončila fatálne. Chlap údajne nešťastne spadol, udrel sa hlavou o schody. Obžalovaného Vladimíra Š. podľa paragrafu 222, za ťažké ublíženie na zdraví s následkom smrti, odsúdili na 15 rokov straty slobody nepodmienečne. Doma ostala žena a dve deti.
Obchod kontajner
„Rozviedla sa so mnou, keď ma prepustili. Muselo to tak skončiť. Každý máme svoj život, ale vídavame sa. Nie často, ani pravidelne, keď však príde napríklad do Brezna, vyhľadá ma.... Dobre je to tak, ako je. Nezasahujem jej do súkromia. Ani synovi a dcére. Vyrastali bezo mňa, to sa nedá vymazať.“
Vlado Š. je vyučený tesár. Stabilnú prácu nemá a ani sa zrejme o takú neusiluje. Najlepšie mu vyhovujú brigády, a každodenné zúčtovanie. Kus dobrej roboty vraj ostalo za ním na Tajove, v Banskej Bystrici, vie si poradiť so zámockou dlažbou, s kameňom na obkladanie krbov, so všetkým, čo príde.
Rád spomína na Dobroč. Mal pokoj, čo jesť, spal ako človek, škoda len, že to trvalo tak krátko. Oblečenie niekedy vyfasuje od charity, niečo si nájde pri kontajneroch. Paplón tam ešte neobjavil, pochybuje, že sa to vôbec niekomu pošťastilo.
Je stále jediná
O ľuďoch zo svojho okolia hovorí málo. Tvrdí, že je skôr samotár.
„Ja by som sa nenechal noc čo noc vyhadzovať z odstavených železničných vagónov. A somráctvo je to posledné. Mňa ešte nikto nevidel pýtať.“
Na otázku, prečo si nenájde nejakú priateľku, slušnú babu, s ktorou by sa mu žilo ľahšie, povedal:
„Ženu si chlap nájde ak veľmi treba. Nikdy som nebol svätý. Každý vám povie, vyspať sa nie je problém. Moja bývalá bola odo mňa staršia o päť rokov. Rozviedla sa kvôli mne, bral som si ju s dvomi dcérami. Mal som ju rád a stále mám. Nič s tým neurobím. Som starý vlk, ja už to dajako doklepem. Ľúto je mi len mladých, na ulici, na drogách... To je tragédia.“
