VOJNOVÝ REPORTÉR. Výraz, ktorým sa na Slovensku dá označiť zrejme iba jediný muž. Martin Rajec z Nitry (33). Novinársky pokrýval hrôzy vojny v Iraku, ale bol aj pri bojoch v Afganistane či Afrike. Nemal sa od koho učiť, brať si príklady, počúvať varovania. Rútil sa do vojen bez zaváhania, ale nie bez rozmýšľania. O konfliktoch vydal knihu.
Budiči svedomia
Po stopách konfliktov ide Martin Rajec v Iraku, Afganistane, Libérii, Konžskej demokratickej republike, Sierra Leone, separatistickom regióne Gruzínska Abcházsku a Izraeli. Jeho kniha mapuje nielen vojenské a sociálne konflikty, ale aj tie v zákulisí - medzi novinármi.
Zmysel takejto práce vidí Martin v prebúdzaní svedomia. „Verili sme, že keď ľudia zbadajú všetko to násilie v televízii, tak si povedia: nikdy viac. Od druhej svetovej vojny sme v slobodnej Európe nezažili vojnový konflikt, ak nepočítam Juhosláviu, ktorá ale slobodná nebola. Vojnoví reportéri prispievajú k tomu, aby ľudia považovali konflikt za úplne poslednú možnosť,“ povedal novinár.
Fatálny dátum: Jedenásty september
Vie presne, kedy sa stal vojnovým reportérom. Jedenásteho septembra 2001. Vtedy teroristi zaútočili na „dvojičky“ v New Yorku a na Pentagon vo Wa-shingtone. 〜Jedenásty september je pre Martina fatálnym dátumom: vtedy sa narodil, na osemnástku dostal od tety zlatý prívesok s dvojičkami a 11. septembra išiel v televízii TA3 prvý raz do štúdia.
Krátko potom mapoval konflikt, ktorý v Afganistane vypukol. Prečo je u nás jediným vojnovým reportérom? „Hlavný dôvod je ten, že na to nikdy neboli vyčlenené peniaze. Televíziu TA3 rozbiehal skúsený novinár Zdeněk Šámal, ktorý si uvedomil, že konflikty sú veľmi dôležité pre spravodajskú televíziu. Menia svet aj naše vnímanie.“
Martin Rajec dostal šancu a tú aj využil. Vycestoval do Afganistanu, ktorý sa neskôr stal jeho srdcovkou. „Afganistan bol prelomový a pre mňa fantastický. Svojimi zákonmi pripomínal stredovek.“ V krajine bol päťkrát a tvrdí, že pre reportéra vo vojnovej zóne je najdôležitejší tlmočník, ktorý sprostredkúva kontakt s ľuďmi, čo nehovoria po anglicky.
A práve v Afganistane prežil Martin chvíle, kedy naozaj pocítil strach z konfliktu. Bolo to po ceste z Džalalabádu do Kábulu v čase, keď v hlavnom meste padol Taliban. Cestoval úzkym horským priesmykom, na mieste, kde len pár dní predtým bojovníci Al-Káidy zabili štyroch novinárov. „Bolo to osem hodín strachu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že len kúsok od miesta, kadiaľ sme prechádzali, mali ľudia z Al-Káidy hlavný stan.“
Irak: Skreslený pohľad väčšiny novinárov
Martin okrem Afganistanu spravodajsky pokrýval aj vojnu v Iraku. Strávil tam šesť týždňov a na cestu dostal smiešnych 1500 dolárov. To je rozpočet CNN na jeden deň. „Dokázal som sa vtesnať a cestovať veľmi lacno. Vtedy som rozmýšľal tak, že veď čo ušetrím, to ostane na ďalšiu cestu.“
Žurnalistov v irackej vojne delí na tri typy: prví boli pridelení americkým vojenským jednotkám. Svetu ukazovali to, čo americká bojová jednotka dokázala, mapovali život vojakov a v záujme vlastnej bezpečnosti sa podriaďovali príkazom veliteľa.
Druhá skupina novinárov, to bol zase opačný extrém. Dostali povolenie od irackej vlády, ubytovaní boli vo vládnych hote-loch v Bagdade. Štátne autobusy ich hromadne vozili na vopred určené miesta, odkiaľ posielali príspevky o utrpení civilného irackého obyvateľstva. Ani jedna skupina sa po Iraku nemohla pohybovať slobodne a ich vojnové spravodajstvo predstavovalo len skreslený pohľad na udalosti. „Treťou skupinou boli tí šťastní novinári, ktorí sa mohli pohybovať voľne a pokrývať konflikt nezávisle. To šťastie som mal aj ja,“ hovorí Martin Rajec.
Aj v tejto vojne sa spoliehal hlavne na tlmočníkov. „Mali sme aj prípady, že nás tlmočníci podrazili. Pri ich výbere si treba dávať pozor, pretože v Iraku nastali aj situácie, že novinári boli unesení práve preto, lebo do ich únosu bol zainteresovaný aj tlmočník. A potom, na vojnu treba byť pripravený aj inak – treba rešpektovať miestnu kultúru. Sú prejavy, ktoré sú pre nás normálne, ale miestne obyvateľstvo môžu nahnevať a následky môžu byť katastrofálne.“ Ako príklad spomenul nakrúcanie afgánskych žien v burke. Na to citlivo reagujú miestni muži.
Zlyhania
Martin Rajec nie je typ, ktorý sa tvári ako priekopník vo vojenskom spravodajstve. Možno aj pre spôsob, ako vo svojom povolaní začínal. Pripúšťa, že urobil aj zopár školáckych chýb, z ktorých sa poučil. Napríklad, keď zachraňoval topiaceho sa vojaka Severnej aliancie v Afganistane.
To bola situácia, keď vojnový reportér riešil dilemu, či má v hraničnej situácii zasiahnuť do behu udalostí, alebo má ostať len pozorovateľom. Bývalý plavec zasiahol a vojaka v rieke severného Afganistanu sa pokúsil zachrániť. Neúspešne. Dnes vie, že to bola chyba. Skúsenejší ako on sám mu povedali, že vojnoví reportéri nezachraňujú svet, len o udalostiach informujú.
Ďalším zlyhaním bol sľub chudobnej rodine, ktorej chcel pomôcť dostať sa preč z krajiny. Zistil, že je to komplikovanejšie ako sa zdalo – aj pre komplikované zákony. „Vyčítam si to dodnes, nikdy som im nemal nič sľubovať. V tom momente som si myslel, že im dávam nádej, ale bolo to len porušením toho, prečo som v tej krajine bol – a nakoniec som im možno aj ublížil.“
Podobne zlyhal aj pri chudobných deťoch v Afrike. Chcel byť ľudský, ale zle to vypálilo. „Obklopilo nás možno štyridsať detí. Mal som asi desať cukríkov, rozdal som ich. Výsledok bol ten, že deti, čo cukríky nedostali, zbili tie ostatné. A bola to moja chyba. Uvedomil som si, že nie som humanitárny pracovník. Nie som v krízových oblastiach, aby som rozdával peniaze chudobným, aby som im dával svoju vodu, svoje veci. Časom som sa obrnil – niekto by povedal, že som surovejší, ale bez toho to nejde.“
Najnovšie sa angažuje pre nevidiacich v Libérii. Nakrútil o nich dokument pre STV. V krajine je 76-tisíc nevidiacich, hoci cena operácie, ktorá by mnohým z nich dokázala vrátiť zrak, je menej ako sto dolárov.
V Libérii je pritom vyliečiteľná slepota väčším problémom ako AIDS. Problém je o to väčší, že človek, ktorý stratí zrak, je v tamojšej spoločnosti odpísaný. Ak sa lieči, tak len u miestnych šamanov, ktorí sú schopní vyhlasovať aj také hlúposti, že oči slepému dieťaťu zjedli rodičia. To spôsobuje rozvraty a tragédie v rodinách.
Schopnosť súcitu
Martin Rajec sa na miestach zasiahnutých vojnou necíti extrémne ohrozený. Tvrdí, že žurnalisti „nie sú viac ohrození vo vojne ako napríklad v Rusku, kde ročne mizne niekoľko desiatok novinárov“. Práca vojnových novinárov má zmysel vždy. „V tejto dobe nie je problém zrovnať krajiny so zemou. Civilizácia však napriek tomu prežila - aj vďaka schopnosti súcitu.“