Iveta Ridzoňová v ňom v roku 1998 navrhovala mestskému zastupiteľstvu niekoľko lokalít na zriadenie útulku alebo karanténnej stanice pre túlavých psov. Zaangažovala do toho Slobodu zvierat a viac ako dva roky pokorne čakala na odpoveď. Po urgenciách jej konečne oznámili, že projekt nemajú. Jednoducho sa stratil.
Útulok, alebo aspoň karanténna stanica, v Brezne dodnes chýba. Ľudia, ktorých to škrie a vedia prečo, chystajú petíciu. Sú presvedčení, že získajú širokú občiansku podporu.
Fakty a tyranie
Riadne evidovaných psov, ktorí majú svoj dvor, miesto v byte, obojok a záznamy o očkovaní, je v Brezne viac než 1700. Majitelia vedia, kde ich nesmú venčiť a že sú povinní zbierať za nimi exkrementy. Tuláci, potenciálni roznášači chorôb, sú síce odchytávaní, ale „hovienka“ ostávajú. V tráve, po kútoch, v pôde. Ak stihnú vyschnúť, aj vo vzduchu.
Za zdravých, oznámkovaných psov platí občan dane a s láskou sa o ne stará. Bezprizorných, týraných, a preto aj často agresívnych, sa treba báť. Zobraté akokoľvek, bastardi z predmestia za nič nemôžu. Napokon ani tie drahé rasy s papiermi, ktorých sa rodiny rýchlo zasýtia, aby ich beztrestne vyhodili z auta niekde pri diaľnici. Pes je najlepší priateľ človeka. Opačne to dosť často neplatí.
Iveta Ridzoňová objavila na jedenej frekventovanej lesnej cestičke v Brezne psa obeseného na strome. Mal krvavé stopy po noži, od horiacej cigarety prepálenú srsť a vypichnuté oko. Aj to je breznianska realita. Psíka zachránila, preliečila, dnes je u svojho pána a „pracuje“ v strážnej službe. Napriek otrasnej skúsenosti verí, že ľudí, ako lekárka, ktorá každý mesiac odvádza peniaze na Červené nosy, pre UNICEF aj Slobode zvierat - a nie sú to malé čiastky, žije v meste a okolí stále dosť.
Pre Brezno vyberú v Bratislave?
„Nedávno, sú to asi tri týždne, robili študentky zbierku na útulok Slobody zvierat v Bratislave. Prišli aj za mnou a dosť ma vytočili. Keby boli povedali, že breznianske peniažky odovzdajú mestu na zriadenie karanténnej stanice, teda tam, kde ich vyzbierali, nepoviem slovo. To by bolo fér. Podporovať útulok v najbohatšom meste zásadne odmietam. Tak, ako si nemyslím, že karanténna stanica musí byť pre Brezno mimoriadna finančná záťaž. V Kežmarku má jedna pani koterec, do ktorého môže mestská polícia hocikedy, aj v noci pustiť odchyteného psa. V Starej Ľubovni, veľkej asi ako Brezno, v areáli firmy, ktorá sa zaoberá odvozom komunálneho odpadu, má súkromník dva menšie. Stará sa o ne tamojší vrátnik, všetko je zmluvne ošetrené. Odchytené túlavé alebo stratené psy sú v ochrane karanténnej stanice 28 dní. Káblovou televíziou a prostredníctvom vlastnej webovej stránky je verejnosť informovaná o aktuálnom stave, vďaka čomu má väčšina psíkov šancu, že sa ich niekto ujme. Súkromná stanica v Kežmarku funguje na princípe darov, finančných príspevkov od sponzorov, podporu má aj u mesta. Kŕmenie zvláda prakticky z toho, čo im nanosia ľudia. Neobávam sa, že by sa nenašli aj v Brezne,“ podotkla I. Ridzoňová.
Podľa našich informácií mestské zastupiteľstvo schválilo v roku 2006 zriadenie karanténnej stanice a vyčlenilo na to 600-tisíc korún (takmer 20-tisíc eur) z rozpočtu. Z realizácie údajne zišlo pre odmietavý postoj technických služieb, lebo mala byť na ich pozemku.
Hlas druhý
„Hovorilo sa o oplotenom areáli pri Hrone, kde sú skleníky technických služieb,“ upresnila Jana Kokavcová. Podľa nej by z pozemku úplne stačila polovica, k tomu pár búd, klietky a miestnosť, kde by chodil veterinár.
„Čo iné treba?! Ani z potravy by som nerobila vedu. Viem o dobrovoľníkoch, ktorí sú ochotní pomáhať. Do našej reštaurácie napríklad chodí každý večer pani pre zvyšky z kuchyne. Ráno o šiestej vstáva, aby stihla nakŕmiť túlavé mačky a psov, čo sa zdržujú neďaleko nemocnice. Ja sama ich chovám doma päť. Voľne pobehujúcim po Kiepke nosím pomyje. Nie raz nájdem zviera, ktoré očividne niekomu patrí, len sa zatúlalo a chýba mu známka. Zanesiem ho veterinárovi, ten však na suplovanie útulku či karantény nemá podmienky. Buď ho teda po dvoch dňoch pustí na ulicu, alebo utratí.“
Rovnakým spôsobom sa riešia psy, ktorých odchytí mestská polícia. Žiadne informácie rozhlasom alebo prostredníctvom mestských novín sa v Brezne nepraktizujú. Zato surovosti áno. Šteniatko, ktoré našla, si zobralo isté dievčatko, muselo zažiť kopance. Stále je ustráchaný, bojí sa ľudí. Najväčšou chybou je, že niet miesta, kde by stratené a opustené zvieratá prežili prechodné obdobie bez toho, aby boli vystavené tyranským faganom. „Mesto sa nemusí obávať, že ak zriadi karanténnu stanicu, nikto sa o psov nepostará. Keď som si chcela založiť neziskovku a zriadiť útulok, s mnohými som hovorila. Bola som si istá, že by to neostalo len na mojej hlave. Takých ako pani, čo o šiestej ráno vynáša potravu chúďatám pri nemocnici, je v Brezne veľa,“ zdôraznila.
