„Kamaráti mi vždy hovorili, aké je to skvelé. Bol som proti drogám, ale predsa mi to vŕtalo v hlave. Chcel som si urobiť vlastný názor,“ hovorí.
Zmena nastala v Rakúsku. Patrik sa tam živil krádežami áut. Preto sa dostal do väzenia. „Spoznal som Poliaka, ktorý bol tiež autíčkar. Mal mi dať špeciálne nástroje na kradnutie. Na reč prišli aj drogy. Dal mi kokaín a extázu. Zachutilo mi to, a tak som ho chcel znovu vyhľadať, ale už ho nebolo,“ spomína.
Odvtedy mal na čas od drog pokoj. Všetko sa zmenilo, keď za ním prišli kamaráti s pervitínom. „Bol to podobný stav ako na kokaíne. Najskôr sme ho brali len počas víkendov, na párty. Neskôr som tomu prepadol a šňupal každý deň.“ S drogami začal, keď mal sedemnásť. Dnes má 28.
Pervitín z neho spravil paranoika
Po niekoľkých mesiacoch sa dostavili nepríjemné stavy. „Mal som pocit, že ma niekto prenasleduje a všetci sa o mne rozprávajú. Ani kamarátom som neveril.“
Jediný dôveryhodný človek bola priateľka. Zatvoril sa s ňou doma a nekomunikoval s okolím. Vďaka tomu paranoja prešla. Chcel začať odznova.
V jeho živote však prišiel nečakaný zlom. „S kamarátom sme robili biznis, a keď ma už nepo-treboval, obral ma o všetky peniaze. To bola pre mňa rana. Opäť som padol do drog. Tentoraz na rok vkuse. Popritom aj trestná činnosť a opäť väzenie.“ Bol ako v začarovanom kruhu.
Prvé pokusy o liečbu neboli úspešné
V roku 2003 išiel prvýkrát na liečenie. „Zrazu som sa dostal do tvrdého režimu, kde treba robiť, nepije sa, nefajčí, žiadne sladkosti. Ešte som nebol pripravený. Liečenie trvalo len týždeň.“
Vtedy si však uvedomil, že liečebne sú dobré, len tá jedna mu nesadla.
Vďaka mame nastúpil v roku 2007 do banskobystrického centra pre liečbu drogových závislostí. „Nezačalo sa to dobre. Človek na pervitíne žije iným životom. Nikto mu nemôže rozkazovať, je podráždený. Zrazu som sa dostal do prostredia, kde je režim.“
Preto sa pohádal s ľuďmi a po mesiaci a pol odišiel. „Rok života bez fetovania mi to dalo aj tak. Nechodil som na miesta, kde boli drogy.“
Nevydržalo mu to dlho. Po roku si v jednom bare vypil. „Alkohol človeka omámi, stráca súdnosť. Stretol som známeho a už bolo...“
Za tri týždne ho pervitín zničil viac ako za roky dovtedy. „Začal som si pichať do žily. Posledne sa mi stalo, že sme fetovali s kamarátom, ktorý mal v sebe hepatitídu C a pomiešali sa nám ihly. Hádali sme, ktorá je koho, a už mi bolo jedno ako riskujem.“
Mal šťastie. Drogu si pichol svojou ihlou. Opäť sa prihlásil na liečenie do Banskej Bystrice.
V čase nášho rozhovoru mu ostávali ešte tri dni z trojmesačného pobytu. „Režim je tu náročný, ale účelný. Chuť na drogu mám. Vďaka prednáškam ale už viem rozlíšiť, že je to chuť. A že nebude trvať večne. Možno desať minút, možno pol hodiny, ale prejde a ja budem znovu normálne fungovať.“
Rodina je z Patrika nešťastná. Ale podporujú ho. „Vidia tie dve tváre. Keď som čistý, tak je to super. Pracujem, držím slovo, som vzorný zamestnanec. Keď fetujem, tak je to pravý opak: nechodím do roboty, klamem, kradnem, požičiavam si peniaze. Narkomani, keď neberú drogy, tak sú šikovní a dokážu veľa vecí.“
Riziko závislosti si v sebe človek nosí od narodenia
„Ja som si tiež myslel, že nemôžem byť závislý. Človek to ale v sebe nosí od narodenia. Neoplatí sa riskovať.“
Čo najskôr sa chce zaradiť do spoločnosti a viesť normálny život.
„Plánujem nájsť si nové zamestnanie. Už sa nebudem na nikoho spoliehať. V otcovej firme som mal všetko isté. Viem, že cesta, ktorú si vyberám, je ťažšia, ale chcem sa postaviť na vlastné nohy.“
Na Vianoce bude s rodinou. „Zatiaľ som vždy trávil sviatky doma. Pre istotu žiadne párty, lebo chute tu ešte sú.“
S liečbou ešte nekončí. „Po sviatkoch budem chodiť ešte na doliečovania, na kluby abstinujúcich narkomanov. Tri mesiace liečenia nevymažú desať rokov feťáckeho života. Verím, že vydržím.“⋌