O pár dní sa v pritlmených oknách rozsvietia stovky svetielok, do vône čistoty pribudne vanilka a ihličie, Jožko naleje do kalíškov svoju čučoriedkovú špecialitu a zaželá svokre krásne Vianoce. Sté!
Sto rokov oslávi 22. decembra a vôbec niet pochýb, že v plnom zdraví. Ak by doktor Ďuriš neprišiel na návštevu, ani by hádam netušil, že nejaká storočná osoba s vlastnými kĺbmi, bez bajpasov a bez okuliarov číta noviny, alebo v pohode sedí v kresle a sleduje obľúbeného Komisára Rexa.
Betka Pačesová býva u svojej dcéry a má sa ako vo vatičke.
Najlepšia diéta je rezeň
Domácnosti pani Molnárovej nechýba nič. Všade je pedantný poriadok. Nie z tých predsviatočných, dva-trikrát do roka. Ligotavý a „ipt“!
Na prvý pohľad sa tiež pozná, že starostlivosť dcéry a jej manžela o mamu netreba predstierať, tá tam totiž je. Spolubývajúca na príťaž, bez prejavov lásky, ubitá trvalým napätím, ako to v rodinách so starcami často je, by vyzerala inak.
Storočná Alžbeta Pačesová vyžaruje dokonalú pohodu a ešte aj teraz je pekná. Hladučký krk, (zlatá retiazka k stovke), vystretá postava.
Nedá sa nepomyslieť, čo spravia tváre večných krásavíc s fercovanou kožou a odutými perami, keď prejdú z botoxu na umelý chrup.
Zuby, ktoré nebolia, sa Betke akosi neprijali. Jedinú náhradu, čo by mohla potrebovať, nechce, prekáža jej pri jedení. A to zasa pardón. Čo nepohryzie, to jej pokrájajú. Slaninu, rezeň, klobásu, škvarky. Žiadne, že cholesterol, žlčník alebo šetrná strava.
Výnimka z pravidla?
„Mne chutí vždy a všetko,“ smeje sa a dcéra ju dopĺňa.
„Dnes sa veľmi mliečna strava nepreferuje, o syre hovoria, že zahlieňuje organizmus. Neviem, čo si z toho vybrať, pretože mama je celý život na mlieku. Ja mám u lekára bohatú kartotéku, ona v podstate nijakú. Meno a pár prechladnutí. Niekto v noci trpí, lebo ho lámu kosti, ona ako ľahne, tak ju ráno budím. Toaleta, obliekanie, vo všetkom je zatiaľ sebestačná. Napriek tomu sa musíme podriaďovať my jej. Nemôžeme si povedať, teraz ideme čo len na dva dni niekam a nechať ju samú. Nemala by som pokoja. Ja na ňu veľmi dohliadam.“
Betka býva vo Valaskej dvadsať rokov. Kým ju nevzala dcéra k sebe, žila v Beňuši. Tam sa vydala, porodila štyri deti, starala sa o malé gazdovstvo, až sa stalo nešťastie. Rodina prišla o živiteľa.
„Keď muža zabil vlak, dcéra mala štrnásť rokov, chlapci boli menší. Všetko ostalo na mne. Chodila som po bánoch na čučoriedky, na maliny a nosila do výkupne, aby boli nejaké peniaze. Neraz som zašla horou až nad Telgárt.“
„Ale nemuselo to tak ostať. Povedz, ako to bolo s tvojou prvou láskou“, pripomína dcéra.
Mohla mať anjela
Príbeh ako na tento čas:
Mysleli si, že patria k sebe, potom niečo zaškrípalo, chlapec sa z trucu oženil a odišiel do Belgicka. Betka urobila to isté, v štyridsiatich štyroch ovdovela, čas plynul.
Belgičan z Beňuša, vtedy už takisto vdovec, sa po rokoch zrazu objavil, a že poď so mnou, konečne môžeme byť svoji. Dedina mala o čom hovoriť. Začali sa trúsiť reči, že chce zhrabnúť jeho bohatstvo, pritom ona sama to mala dávno vyriešené: Muž s nadpozemským priezviskom Anjel dostal košom.
Pačesová vdova si už žiadneho chlapa do života nepustila.
Dom v Beňuši Molnárovci pomaly zrekonštruovali a dnes v ňom trávia celé leto. Betka hrabká v záhrade, keď je v televízii futbal, pridá sa k zaťovi, ktorého nedá za svet, a ešte aj v stovke si môže povedať, že je šťastná.
Pri svojej jasnej mysli určite vie, kto je za tým, a akú skvelú dcéru vychovala.
