Fero Mráz: Nemôžeme všetci robiť iba deti, či byť milionármi

Jeho tvorba nie je brak. Hovorí, že komiks nie je desiata, ktorú zhltneš a bežíš. Kresliť ho sú galeje. František Mráz, rodák zo Žiliny, momentálne obyvateľ Fiľakova.
Vaše prvé karikatúry boli uverejnené v Smene v roku 1970. Odvtedy ich bolo stovky v rôznych iných médiách. Zúčastnili si sa na mnohých súťažiach doma aj v zahraničí. Aký bol tento rok?
- Na začiatku roka som sa rozhodol: „Žiadne výstavy!” Napodiv to dopadlo tak, že som vystavoval grafiky v rámci kolektívnej výstavy grafikov Vyšegradskej štvorky v Krakowe, Karvinej, Salgótarjáne a Lučenci. S kolegyňou Janou Bialovou sme mali na jar autorskú výstavu „Cesty niekam...” na hrade v Modrom Kameni a táto výstavná kolekcia je momentálne na slovenskej ambasáde v Londýne, kde sme sa dokonca zúčastnili aj slávnostnej vernisáže. V Hlohovci som vystavoval na kolektívnej výstave „Pocta Viktorovi Kubalovi” a ďalšiu výstavu máme (Fiľakovčania J. Jacsmenyík, A. Balázs, P. Kovács, J. Bialová) momentálne na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja v Banskej Bystrici. Darmo je, slovo chlapa musí mať svoju váhu: „Žiadne výstavy!”
Čo pre vás znamená úspech?
- V dnešnom krízovom období je úspechom každé ráno, do ktorého sa prebúdzame živí a zdraví... Ďalším úspechom môže byť i to , že nás počas dňa celkom legálne neokradne nejaká dravá finančná inštitúcia, ako sa to bežne stáva... (žiaľ, aj mne!) Úspechom je nerozvadená rodina či pohoda v zamestnaní... Ale ak máš na mysli „úspech tvorivý”, jeho meradlom nemusia byť práve nejaké pozlátené ocenenia či diplomy. V prípade karikaturistu je veľkým úspechom už aj úsmev vyvolaný na tvári čitateľa, úspechom je obraz zavesený v obývačke u známych, úspechom je výsledok každého tvorivého počinu, ktorý nekončí na smetisku dejín či v šuplíku zapadnutý prachom...
Mali ste niekedy tvorivé suchoty?
- Suchotám ako takým sa úporne snažím predchádzať nezodpovednou životosprávou. Tvorivé suchoty rafinovane obchádzam tak, že moje tvorivo-umelecké aktivity nevisia iba na jednej horolezeckej skobe. Takže si plávam medzi karikatúrou, komiksom, grafikami, obrazmi, a keď mi už ide všetko na nervy, venujem sa svojim koníčkom.
Ako relaxujete?
- Ako mladší mocný muž som „relaxuval” v horách. Dnes, ako už “niemladší niemocný muž” relaxujem napríklad úplne nezmyselne z pohľadu zhŕňania statkov hmatateľných budovaním diorám malilililinkých panáčikov, žijem si... a napokon: každé uchopenie štetca či ceruzky či motyky či kosačky či televízneho ovládača... to všetko je relax.
Váš najobľúbenejší komiks?
- Z pohľadu toho, koľko v ňom pretieklo krvi - a vôbec, mal skvelú literárnu predlohu, to bol určite komiks V SNEHU, na nakreslenie ktorého mi dal autorské právo sám pán Peter Jaroš, o.i. autor legendárneho hybského zbojníka Pacha či Tisícročnej včely. To už ale slovenský komiks pomaly skapíňal a ani jemu sa nepodarilo pretlačiť ho do tlače. Ale ako „rodič” mám najradšej somráka Serváca, ktorého s prestávkami kreslím už vyše dvadsať rokov, môžem „skrzevá” neho ventilovať svoj neskrývaný obdiv k politickým kreatúram našej doby a v nepodstatnom rade, z pohľadu tých predlhých dvadsiatich rokov aj vďaka honorárom za neho beztrestne fajčím bez ohrozenia rodinného rozpočtu.
Čo pre vás znamená komiks. Povedali ste, že to nie je desiata, ktorú zhltneš a bežíš...
- Moderný svetový komiks je frajer - napokon, kopec filmových trhákov posledných rokov vznikol práve podľa komiksových predlôh - Hellboy, 300, Sin City... Kresliť komiks - to sú však galeje. Komiks je jeden z mála fenoménov, ktorý paroduje sám seba a sám seba znevažuje. Priznajme si, my všetci dôležití, dôstojní a veľavážení, kto z nás by si verejne robil „prču” sám zo seba. Preto ho mám rád. Komiks sa nehrá na niečo vznešené a nedotknuteľné - a predsa je v ňom mnohokrát ďaleko viac profesionálneho majstrovstva a driny ako v tvorbe neomylných akademických určovateľov estetických hodnôt.
Narodili ste sa v Žiline. Ako ste sa dostali do Fiľakova?
- Mňa oveľa viac trápi každý rok otázka, ako sa dostanem aspoň na deň - dva za priateľmi naspäť do Žiliny... Ale už som objavil skvelú taktiku - v lete húževnato a zodpovedne realizujem manželkine predstavy o rekonštrukciách v našom byte a cieľová prémia ma obvykle neminie... takže možno práve tu je ukryté tajomstvo ohľadne tých tvorivých suchôt - stretnutie s mojimi umeleckými kamošmi a návštevy ich ateliérov ešte vždy zabránili akýmkoľvek tvorivým suchotám...
Ku karikatúram a ku komiksom?
- Danosť hľadať vo veciach bežných skryté inotaje je danosť nenaučiteľná. Tú dostáva „karikaturista” do vienka od Stvoriteľa. Všetko ostatné - myslím tým schopnosť akýkoľvek nápad adekvátne výtvarne zrealizovať a tým ho ponúknuť konzumentovi - to už je len vec driny a zodpovednosti, rozvíjania tvorivých schopností. Ja som začal prvé karikatúry kresliť už ako dieťa školopovinné do školských časopisov a tak. Prvé kresby mi uverejnili, keď som mal šestnásť. Žeby som to robil už 40 rokov? Komiks je potom už len nadstavba - rozsiahlejšie nakreslená karikatúra, resp. príbeh. Ale komiks som robil presne tak dlho, ako karikatúru. Teda stále. A možno som mal šťastie v tom, že som vystihol porevolučné obdobie, kedy sa komiksu darilo aj na Slovensku a väčšinu toho, čo som si oddrel, mi aj uverejnili. Odvtedy - teda dobrých 10 rokov - je slovenský komiks v kóme... a tu už pomôže iba rana z milosti, alebo poriadne dýchanie z úst do úst...
Úspech prišiel hneď?
- O úspechu už v tomto rozhovore aké - také slovko padlo. Ale medzi kmeňovú zostavu Roháča som sa dostal ako „Nebratislavec” až po desiatich rokoch účinkovania „na pokusnej vlne” - presne 14. novembra 1979. A to mi v časopise Štart už na jeseň toho istého roku uverejnili osemdielny komiks „Leto s ujom Ivanom”, ktorý som nakreslil po perfektnom tatranskom lete, kedy som s priateľom Feďom (a samozrejme inými exotmi) robil mesiac nosiča na Téryho chatu vo Vysokých Tatrách, spoznal som tatranské legendy, ako dnes už nežijúceho šéfa Térynky a spisovateľa Bela Kapolku či nosičského kráľa Laca Kulangu...
Kde vzniká vaša tvorba?
- Keby som odpovedal, že v hlave, tak bezhlaví mi neuveria, keby som odpovedal, že v pracovni, tak mi bezdomovci neuveria, nech poviem čokoľvek, nikto neuverí... nech si to vyskúša každý sám... Tvorba a asi čokoľvek vzniká z potreby vyventilovať sa. Niekto postaví dom, iný stvorí desať detí, ďalší ukradne zopár miliónikov... a niektorí čudáci čmárajú po papieri. Nemôžeme všetci robiť iba deti či byť milionármi.
Ste riaditeľom umeleckej školy. Máte v radoch vašich študentov nástupcov?
- Negatívne nezodpovedateľná otázka! Takže áno! Až budeš jedného dňa robiť rozhovor s nimi, polož im vtieravú otázku: „Kto bol Vaším prvopočiatočným pedagógom?”. Je ale fakt, že niektorí z nich sa stali výtvarnými pedagógmi, iní architektmi, dokonca mám aj mgr.art - ov... Som na nich všetkých veľmi hrdý a čím budú lepší, tým budem hrdší a hrdší.
A čo vaša životná filozofia?
- To som nevymyslel ja, ale pán James Oliver Curwood (viď prekrásny film o medveďoch podľa jeho knihy Kráľ sivých medveďov): „Najväčším zázrakom života nie je zabiť, ale nechať žiť!”
Aké vzťahy máte so svojimi „kolegami“ karikaturistami?
- Je to presne o tom, aká je dnes doba. Doba kapitalistická. Každý sa musí snažiť po svojom. Pamätám krásne doby rozkvetu Roháča, keď sa celé noci sedelo a rozprávalo a nebolo sucho a boli sme ako jedna rodina. Z tej generácie už mnohí odišli definitívne (pán Viktor Kubal, Miro Ďurža, Fero Mrázik...), iní jednoducho zostarli a nemajú radi Jožinka: geniálny Jozef Schek, iní sa hodili na politiku (Milan Vavro, Oliver Solga) a tí ďalší robia kumšt do úmoru. Pravidelne však chodím do Nového Mesta nad Váhom na Novomestský osteň a vždy, keď sa stretnem s bývalými roháčovcami, mám pocit, ako keby sme sa nikdy ani nerozišli. Sú to tí istí kamaráti a tí istí chlapi - pravda sivší, pravda zrelší, ale... ROHÁČOVCI.