V Londýne umýva riad, vlani dala zbohom slovenskému šoubiznisu

Krátko na to vyšlo voľné pokračovanie tohto románu s názvom Očistec bláznov... Mladá Hlohovčanka Martina Solčanská si týmito románmi získala množstvo čitateľov a predovšetkým čitateliek. V práci sa pohybovala v spoločnosti celebrít. „Toto slovo nepoužívam. Nemám ho rada, operujem s pojmami hviezda, a najradšej známa tvár. Na Slovensku máme len známe tváre a známou tvárou je v podstate aj Paris Hilton. Budem klasická, celebritami sú lekári, učitelia a vedci,“ povedala vtedy v rozhovore pri príležitosti vydania knižky Aprílové dievča.
Martina jedného krásneho vlaňajšieho dňa dala zbohom slovenskému šoubiznisu a odišla do Londýna. Odvtedy umýva riady v pizzerii a robí opatrovateľku dvom deťom. Vianoce prežila v rodine, kde robí au-pairku. Neboli to Vianoce podľa jej gusta a nepodobali sa tým našim, ale mali nesporné plus. „Neprežierala som sa,“ hovorí so smiechom. So sebe vlastným, jemne sarkastickým humorom, komentuje zážitky z pobytu v Londýne a možno už premýšľa, ako ich zužitkuje v ďalšej knihe. Spolupracovníkom a kamarátom v pizzerii až po dlhšom čase povedala, čo robila na Slovensku. Keďže to bola rarita, hneď sa to rozchýrilo. Zo žartu povedala, že píše knihu o tom, čo v Londýne prežíva a všetko o svojich kolegoch tam napíše. A teraz každú nedeľu (lebo v pizzerii robí už len v nedeľu) za ňou všetci chodia a vypytujú sa – aj o mne tam píšeš, a čo tam o mne píšeš, som dobrý alebo zlý? Martina sa na tom dosť zabáva a nikomu nechce nič povedať, lebo vraj je to tajomstvo! Nateraz je však aktuálna jej tretia kniha Počkám tu na teba. Vo štvrtok, 15. januára, jej knihu v Bratislave pokrstí spisovateľka Veronika Šikulová. Pri tejto príležitosti sme sa s Martinou Solčanskou opäť porozprávali.

Prečo si sa rozhodla „zabuhnúť za dvere“, všetko nechať a začať v cudzom svete ?
- Pretože som chcela. Ako gymnazistka som snívala o tom, že budem robiť novinárku a písať o slovenskom v šoubiznise. Stalo sa. Mala som dvadsaťsedem rokov, novinárčila som už štvrtý rok a povedala som si, že fajn, tak sa ti to podarilo a ďalej čo? Robiť to celý život? A keďže som pamiatky chcela poznať nielen z obrázkov a nepredpokladám, že by som si niekedy tak dobre zarobila alebo sa tak dobre vydala, aby som mohla ísť na mesiac do Londýna a všetko si tu popozerať, neostalo mi nič iné, len sa zbaliť a presťahovať sa sem.
Ako dlho hodláš zostať v zahraničí? Nechýba ti naše malé uklebetené Slovensko?
- Na túto otázku stále odpovedám. Prečo by som sa mala vrátiť? A klebety sa robia aj tu. Ak mi niečo chýba, tak slovenské chute. Chlieb, rezne či koláče.
V Anglicku si zažila možné aj nemožné...
- Angličania milujú úrady a papierovačky, polovica ľudí, čo tu poznám, je zo Srí Lanky, mám vážne podozrenie, že na tomto ostrove okrem tlstých turistov nikto nie je.
Po krste svojej novej knihy sa znova vraciaš do Londýna, na čo sa tešíš a na čo nie?
- Určite sa neteším na otázky How are you? All right? Každý sa vás spýta, ako sa máte, ale odpoveď ich vôbec nezaujíma. Je to len fráza, ktorá mi lezie na nervy. A na čo sa teším? Neviem. Prečo som vlastne tu?
Možno raz napíšeš knihu o zážitkoch a skúsenostiach z Londýna. Tvoja nová kniha je však opäť dievčenský román. Aká je teda Mirka, hrdinka románu Počkám tu na teba?
- Nová kniha sa v mojej mysli narodila už pred vyše rokom, čiže Londýn tam naozaj nie je. Mám pocit, že moje hrdinky budú vždy z kategórie nesmelých dievčat. Rovnako ako „aprílová“ Bibiána, ani Mirka nie je práve najpriebojnejšia. Na rozdiel od Biby však Mirka priznáva, že nemá štipku fantázie a zvyčajne sa nad ničím netrápi.
Podľa čoho, koho vyberáš mená pre svoje románové postavy?
- Nejako cítim, že pre túto postavu sa hodí toto meno. Andrej z prvých dvoch kníh bol jasný, zakukala som sa do jedného chlapca na recitačnej súťaži, ktorý sa tak volal, a keď som začala písať o neodolateľnom chlapcovi, iné meno u mňa vtedy neexistovalo. Teraz sú moje obľúbené chlapčenské mená Filip a Adam.
Mirka je jedináčik... Ty si bola jedináčik celých šesť rokov, kým sa ti narodil brat Lukáš a potom aj sestra Alexandra. Tak povedz, aké to je, keď sa musíš starať o mladších súrodencov?
- Hrozné!!! A ešte nesmiem zabudnúť na svoje sesternice - dvojičky, ktoré sú odo mňa mladšie o osem rokov, a s ktorými som bola v každodennom kontakte. Na druhej strane mi to už roky pomáha. Keď som pracovala ako učiteľka alebo súkromne doučovala, dokázala som sa vcítiť do mysle dieťaťa… pri písaní je to rovnaké. V Anglicku mám dvojročného Ryana a štyriapolročného Roberta a nemám problém hrať sa s nimi celý deň.
A nútili ťa rodičia nosiť šaty, ktoré si nechcela?
- Bola som vcelku dobré dieťa, do čoho ma rodičia navliekli, to som nosila. Ale musím povedať, že som mala veľa pekných a originálnych vecí, mama štrikovala, krstná šila.
Čo si robievala, keď si zostala doma sama?
- Bude to znieť hlúpo, ale môžem mať ako spisovateľka inú odpoveď? Čítala som.
Kedy, v ktorej chvíli, si veľmi zatúžila byť už konečne dospelá?
- Nemám pocit, že by som niekedy pišťala, že chcem byť dospelá. Chcela som vypadnúť zo základnej školy. Učitelia nám hovorili, že za ňou budeme plakať. Zodpovedne vyhlasujem – na základnú školu by som sa nikdy nechcela vrátiť, mala som príšerný kolektív.
Myslíš, že teraz už si dospelá?
- No to rozhodne nie som!
Sme na začiatku nového roka. Máš predstavu alebo túžbu, ako by mal asi vyzerať tento rok tvojho života?
- Nie, už som sa naučila, že si radšej nič neplánujem, netúžim, nikdy mi poriadne nič nevyšlo, a tak sa programovo vyhýbam sklamaniu.
Nezamilovala si sa už náhodou?
- Ja nie, ale táto anglická krajina funguje ako verejná zoznamka. V priebehu pár minút tu dostaneš otázky v nasledovnom poradí: Ako sa voláš? Odkiaľ si? Si vydatá, máš priateľa? Nemáš? A chceš priateľa? A dotyčný sa tvári strašne dychtivo.
Tak ešte na záver tradične otázka, ako sa vraví „od veci“, hoci ona súvisí s tvojou novou knihou. Sadla si si niekedy do živice?
- Sadla. (Smiech). V lete 2007. Bola som štyri dni na Orave a v mysli mi začal vznikať nový román. Musela som do neho dať túto historku. To je tak, keď sa mestské dieťa vyberie na túru.

SÚŤAŽ O KNIHU Počkám tu na teba

Mirka pocítila dotyk malej detskej rúčky. Inštinktívne pootvorila dlaň a Romankova ruka vkĺzla do jej. Chytil ju za ruku! On sa jej chytil! Kamión prešiel a oni dvaja prechádzali cez cestu. Ruka v ruke. Keď prešli na druhú stranu, Romanko sa pustil. Mirke splašene bilo srdce. On sa jej chytil! Len tak. Mirka zbadala kostolnú vežu. Už len kúsok. Zašli za roh. Modrá brána. Už je to naozaj len kúsok. Keby tak nebol doma. Keby boli doma len jeho rodičia. Vypýta si šteňa, oni jej ho bez problémov dajú a pôjdu. Alebo by mohol byť doma, no jeho rodičia či starká budú pri tom. Prehodia zopár viet a pôjdu. Srdce, ktoré sa jej pred chvíľou ako-tak upokojilo, sa opäť bláznivo roztĺklo. To snáď nie je možné. Už len niekoľko krokov. Tri – dva – jeden. Mirka chytila kľučku na bráne a opatrne otvorila.
To je krátky úryvok z knihy Martiny Solčanskej Počkám tu na teba. Vy ju môžete vyhrať v našej súťaži, ktorú už tradične pripravujeme v spolupráci s vydavateľstvom Ikar. Do žrebovania o knihu zaradíme všetky lístky s kupónom a správnou odpoveďou na otázku. Uzávierka súťaže je 29. januára, mená troch vyžrebovaných výhercov uverejníme v prvom februárovom čísle.

Otázka: Uveďte názvy prvých dvoch knižiek Martiny Solčanskej.