Pred rokmi stretol v Británii svoju terajšiu manželku, Slovenku Zuzanu. Majú spolu dve krásne deti, plánujú spoločný život v našej krajine. O veciach všedných nám porozprával Andrew Bryan Page.
V uliciach našich miest je pomerne ťažké stretnúť Brita. Ak áno, zvyčajne učia v anglických školách. Ako si sa sem dostal?
- Asi pred štyrmi rokmi som doma, v Anglicku, stretol Zuzanu. Pracovala ako au-pairka v jednej rodine. Začali sme sa stretávať, po čase sa ku mne nasťahovala. Potom sme si kúpili nový dom, ten sme však už medzičasom predali.
Sťahujete sa teda na Slovensko?
- Je to trochu zložitejšie. Manželka porodila na ostrovoch dve deti, dievčatko Elle a chlapčeka Jakea. V lete minulého roku prišla naspäť na Slovensko. Chýbala jej rodina, navyše, v Badíne pri Banskej Bystrici staviame dom. Dozerá na to a vychováva deti spolu s jej rodičmi. Ja pracujem, ale čoskoro prídem za nimi.
Poznáš už Slovensko? Nemáš obavy zo života v novej krajine?
- Určite sa nebojím. Nie je čoho. Vašu krajinu poznám veľmi dobre. Pred pätnástimi rokmi by som ani nepomyslel na to, že tu raz budem žiť.
Učili ste sa o nás? Čo ste vedeli o Slovensku pred desiatkami rokov?
- Bolo známe, že sú tu komunisti. Vedeli sme, že nie ste slobodní. Bolo nám to ľúto, nazval by som tu spolupatričnosťou. Nemohli ste robiť všetko to, čo ste chceli. Nevedeli sme si to predstaviť.
Počuli ste, že sme sa v roku 1993 rozdelili? Vznikli dva nové štáty, Česko a Slovensko.
- Samozrejme, počuli sme o tom. Československo poznal každý. Teraz má ešte veľa ľudí problém s tým, že kde je Slovensko. Ani moji priatelia ešte poriadne nevedia, kam to vlastne idem. (smiech) U nás sa hovorilo, že Česi sú bohatší, vy chudobnejší.
A je to podľa teba pravda?
- Nemyslím si. Je tu omnoho lepší život než som čakal. Máte autá, pekné domy. Za tie štyri roky, keď som tu bol prvýkrát, sa navyše veľa zmenilo.
Existuje niečo, čo ti bude robiť problém, keď sem prídeš žiť?
- Určite slovenčina. Veľmi ťažký jazyk. Beriem to však ako novú skúsenosť. Zatiaľ viem len pár slov. Ale moja dcéra, teraz má dva a pol roka, mi na anglické otázky odpovedá aj po slovensky. Veľa sa teda naučím od nej.
Čo sa ti u nás páči najviac?
- Milujem guľáš a rodinné posedenia, keď sa varí. Tradičné halušky nemám rád. Vyzerajú čudne, chutia zle. Nemôžem si pomôcť. Sú tu krásne ženy, naozaj nádherné, štíhle. To sa s anglickými, bohužiaľ, nedá porovnať.
Ktoré veci ti budú chýbať z rodnej krajiny?
- Zbožňujem indickú kuchyňu. Takých reštaurácií tu veľa nemáte. Takisto „marmite“, čo je špeciálna drožďová pomazánka. Angličania ju buď milujú, alebo nenávidia. Stredná cesta nie je. (smiech) Chýbať mi bude aj more.
Nájde sa niečo, čo ti prekáža na Slovákoch?
- Ste absolútne najbláznivejší šoféri, akých som doteraz zažil. Keď som prvýkrát priletel do Bratislavy, cesta autom do Banskej Bystrice bola skúška môjho srdca. Nebolo mi všetko jedno. Ešte horší je zákaznícky servis. Prístup personálu v obchodoch či podnikoch je strašný. To u nás vidíte málokde. Na naše pomery ľudia zamestnaní v službách zarábajú takisto dosť málo. Ale vedia sa správať. Tu na Slovensku je to hrozné. Neochota, podráždenosť, niekedy dokonca agresivita.
Je anglická a slovenská mentalita veľmi odlišná?
- Rozdiely sa nájdu. Spozoroval som, že viac času trávite vonku. Voľnočasové aktivity, tých je u nás menej. A ste oveľa viac rodinne založení. Pripomína mi to Anglicko pred tridsiatimi rokmi. Takisto viera a náboženstvo sú pre vás dôležité. Cítiť však, že tradície už vymierajú aj vo vašej krajine.
V Spojenom kráľovstve žijú milióny prisťahovalcov. Zvykli ste si na nich? Ako spolu žijete?
- Prvá vlna prišla už v šesťdesiatych rokoch. Prišli ľudia z Karibiku, na začiatku 70. rokov z Pakistanu. Často majú veľa detí, sú nezamestnaní, poberajú sociálne dávky. Briti boli v tých rokoch dosť leniví, nechceli sme robiť manuálne. Potrebovali sme vodičov autobusov, niekoho na upratovanie. Prisťahovalci s týmito prácami nemali problém. Je ich už však veľa, anglická vláda to rieši rôznymi opatreniami.
Je tu podľa teba lepší život ako v Anglicku? Môžeš to porovnať?
- Ceny sú neprimerane vysoké. Všetko je drahé, niektoré tovary dostanete u nás dokonca lacnejšie. Drahšie máme reštaurácie a alkohol, to určite. Ale ostatné, ani nehovorím o elektronike, je cenovo porovnateľné. Keď si predstavím, o koľko nižšie máte platy, tak tomu nerozumiem. Obdivujem, ako dokážete z toľkých peňazí vyžiť. Ja by som to asi nevedel.
Kurz britskej libry výrazne klesol. Je takmer porovnateľný s kurzom eura. Spoločnú európsku menu ste vždy odmietali. Zmenilo sa to?
- Kurz je veľmi zlý. Libra je však našou národnou identitou. Už len preto ju meniť v žiadnom prípade nechceme. Je to aj akýsi symbol našej hrdosti. Nechceme diktát z Bruselu. Stále sa nepovažujeme za Európanov. Sme jednoducho Briti. Históriou máme bližšie k Amerike. Medzi nami a Francúzskom, Nemeckom to vždy škrípalo. Nie sme však ani satelit USA. Sme jednoducho hrdí ostrovania.
Ktoré dovolenkové destinácie sú v Anglicku najpopulárnejšie? Je medzi nimi aj Slovensko?
- Na prvom mieste je Španielsko. Obľúbená je aj Florida, Karibik, Austrália, v poslednom čase aj Bulharsko a Turecko. Slovensko je pre nás osobitný prípad. Veľa Angličanov chodí len tak do Bratislavy, na víkendy, do barov. V Británii chýba propagácia vašej krajiny. Deväť z desiatich Britov určite nikdy nepočulo o Tatrách. A je tam nádherne. Angličania veľmi radi lyžujú. Najviac vo francúzskych Alpách. Ale keby vedeli, že také rezorty máte aj tu, určite by prišli. Museli by ste však popracovať aj na službách.
Je o nás počuť napríklad v správach? Keď sa tu niečo deje?
- Naposledy som natrafil na veľmi zaujímavú informáciu. Nevedel som, že máte tak veľa medveďov. Nepamätám si presné číslo, ale viem, že vo vašich lesoch ich žije mnoho. Prekvapilo ma to. Sem-tam hovoria o vás v športových správach, o vašich futbalistoch a ich úspechoch v zahraničí. Veľmi veľa sa rozprávalo aj o tom, keď naša kráľovná navštívila Slovensko.
Ste pyšní na to, že žijete v kráľovstve? Je to predsa akási prestíž.
- Jasné. Je to prestíž a my sme na to hrdí. Najmä staršie ročníky milujú kráľovskú rodinu, predovšetkým princov Harryho a Williama. Tým mladším je to však jedno. Registrujú, že máme kráľovnú a ľudí okolo nej, to je všetko. Keď zomrela princezná Diana, ktorú sme milovali, rodina mala na mále. Diana bola akýmsi živým prvkom v paláci. Človekom z mäsa a kostí. Keď tragicky umrela, rodina sa zdráhala čo i len vyvesiť smútočnú zástavu. To nás rozhorčilo. Museli si to rýchlo rozmyslieť, inak by stratili našu podporu.
Ako si zvykneš na slovenské počasie? U vás veľa prší, my tu máme aj sneh. Je to pre teba veľká zmena?
- Dážď je pre nás samozrejmosťou väčšinu roka. Stále sme si nezvykli, je to strašné. Vy tu máte jar, leto, jeseň aj zimu. Všetky obdobia vyzerajú inak. To sa mi páči. A sneh milujem. Toto bude tá príjemnejšia zmena.
Je ešte niečo, na čo si budeš ťažko zvykať?
- Byrokracia. Keď chceme niečo na Slovensku vybaviť, je to nočná mora. Samé papiere, u nás je to omnoho jednoduchšie. Toľko „papierovačiek“ je podľa mňa zbytočných. Vidím to napríklad pri všetkých potrebných povoleniach teraz, ako staviame dom. Chceme s manželkou podnikať, to si ani nechcem predstaviť, čo všetko to bude obnášať. Ešte musím zistiť, čo také by sme mohli doniesť z Anglicka, čo by Slovákov zaujalo. Stále na tom pracujem.
