Formácia pôsobí na pódiu recesistickým dojmom. Vo svojich textoch však rozoberajú vážne témy. Rozprávali sme sa s kapelníkom Jurajom Haškom.
Vydali ste už druhé CD. Na Slovensku to asi nie jednoduché.
- Prvý album sme vydali v apríli 2007. Kontaktovali sme mnoho vydavateľov, no bezúspešne. Napokon sa nám podarilo nájsť nezávislú značku, pod ktorou Z hrušky dole vyšiel. Pri druhom albume nás už oslovili oni.
Nezaujala vydavateľov vaša spolupráca s Andrejom Šebanom?
- Väčšina vydavateľov sú ekonómovia, presne takí, akí riadia tento systém a svet. Pre nich pojem Andrej Šeban neznamená nič. Dôležitý je zisk. Nespĺňame ani základné kritériá: Obsah textov, dĺžka skladieb, štýlovosť, imidž, vek členov a hlavne lojálnosť a poddajnosť...
Rok 2007 bol pre vás veľmi úspešný. Okrem vydania albumu a množstva koncertov ste spolupracovali aj na nahrávke na poctu Jara Filipa. Ako to vzniklo?
- Ivan sa dostal k debutovému albumu a oslovila ho pieseň Kúpil som si Rhodes, kde cítiť samotného Jara a dokonca je tam aj citovaný. Na jeseň sme dostali ponuku zúčastniť sa na projekte. Bola to pre nás pocta, veď hudba Jara Filipa a humor a texty dvojice Lasica-Satinský sú nám blízke. Ivan Tásler nám následne ponúkol štúdio a tam sme potom v lete nahrali Fšehochuť.
Ste spokojní s novým albumom?
- Áno. Na albume je celkovo sedemnásť skladieb od popu, cez hip hop, latino, disco 80. rokov, rnb, heavy metal až po citlivé a intímne piesne. Album je kompozičný. Piesne sme usporiadali tak, aby na seba nadväzovali. Rozprávajú jeden príbeh, s nepochopeným koncom. Na obale pracovalo okolo sedemdesiat ľudí, deti zo ZUŠ a ZŠ Fantázia, naši kamaráti, odborníci i laici. Takže aj ten je „všehochutný“. Taktiež po textovej stránke je album pestrý. Prezentovalo sa na ňom sedem autorov.
Zaujímavá je pieseň Vítanie primátora. Ako vznikla?
- Boli sme na oslavách sedemdesiatky mojej tety. Na stole ležala knižka s príležitostnými vinšami a básňami. Medzi nimi aj text o vítaní primátora. Jeho autorkou je pani Benčaťová. Hneď ma zaujal. Bohužiaľ, toto je súčasný folklór a ja som sa len rozhodol ho zhudobniť. Presne tak, ako si zaslúži.
Hudobné spracovanie výrazne pripomína tvorbu banskobystrického viceprimátora Róberta Kazíka. Čo ste tým chceli povedať?
- Presne to. Piesne Trolejbus a Vítanie primátora sú späté s Banskou Bystricou. Pieseň o primátorovi by sa mala vlastne nazývať piesňou viceprimátora primátorovi. Viceprimátor z úprimného srdca ospevuje „ťažkú“ prácu primátora, vyzdvihuje jeho obetavosť, ústretovosť. A robí to spôsobom jemu vlastným. Čiže krásnou, melodickou jadranskou piesňou.
Na pódiu pôsobíte ako taká veselá „banda“. Neškodí vám tento imidž?
- Je zvláštne, že ľudia nás berú len ako recesistickú kapelu. Zrejme zohráva svoju úlohu aj fakt, že na prvý pohľad upútajú pestré, niekedy až bizarné kostýmy. My sa však snažíme spievať aj o vážnejších veciach, ako je gamblerstvo, nevera, lakomstvo, alkoholizmus, génové inžinierstvo, ropná kríza, klientelizmus, duševné choroby. Len možno v inom šate. Piesne Poker, Hroch, Časom a Všehochuť sú toho len príkladom. Prestalo nás baviť presviedčať ľudí o niečom. My si robíme svoju hudbu, a dôležité je, že to spôsobuje radosť predovšetkým nám. A podľa kréda: „Keď už ľudí nepresvedčíš, aspoň ich poriadne popleť...“