Pôvodne sme chceli s kandidátkou na post prezidenta Ivetou Radičovou hovoriť o živote a rodine, ale už po prvej otázke sme sa posunuli inam. Hlboký vzťah k dcére Eve a priateľovi Jánovi Riapošovi však v odpovediach cítiť. Jej pôsobenie v politike je podmienené aj podporou rodiny.
Keď ste v roku 2005 nastúpili na post ministerky, denník SME uverejnil kreslený vtip, v ktorom Stano Radič stojí na obláčiku a pozerá sa dole na vás...
- ...a hovorí, „teba nechať chvíľu doma samú.“ Mám ho doma na stene. Staník mi ukazuje z obláčika „V“ ako víťazstvo. Takže je to také dobroprajné a milé.
Vstúpili ste do aktívnej politiky, pretože ste hľadali po jeho odchode nový zmysel života?
- Obaja sme koketovali s politikou permanentne. Pred rokom 89 sme sa spolu so Stankom angažovali za prepustenie bratislavskej päťky aj v dokumente Nahlas, ktorý sa zďaleka netýkal len ochrany prírody. Politické cítenie a angažovanosť sa niesli naším spoločným životom už od čias vysokej školy.
Nedá sa teda povedať, že by ste sa na politiku dali až po manželovej smrti?
- Svoj vplyv to určite malo. Nikdy som to nezastierala. Ponuku vstúpiť aktívne do politiky som však mala už v roku 2002, aj v prvých štruktúrach v roku 1990. Vtedy som to riešila len tou koketériou, flirtom, iba jednou nohou. Držala som si svoju nezávislosť a akademickú pôdu a bola som so svojím životom spokojná. A do tohto všetkého prišla tá najstrašnejšia udalosť, ktorú som prežila. Pochopiť sa to nedá. Dá sa prijať veta, že život neodchádza, iba sa mení. Napriek tomu vám ten človek neskutočne chýba. V tejto situácii prišla ponuka na ministerské kreslo a ja som sa vrhla do výzvy. Neviem, či by som ju prijala, keby Stanko žil.
Ako vyzeral váš život za bývalého režimu?
- Keďže som nebola v strane, nemohla som zostať učiť na vysokej škole. Ako mnohí iní som našla útočisko v Slovenskej akadémii vied. Tá bola azylovým domom pre nestraníkov. Ako radový pracovník som sa venovala metodológii a spracovaniu štatistických dát. V celom ústave sme boli dvaja, čo sme vedeli spracúvať výskumy prostredníctvom výpočtovej techniky. Vtedy to bolo rozhodnutie z nevyhnutnosti, dnes to beriem ako pozitívum, lebo rozumiem výskumom verejnej mienky. Štatistiku učím na vysokej škole. Celé to obdobie bolo teda orientované vecne, metodologicky a štatisticky.
Kampaň niektorých kandidátov bola dosť agresívna a útočná. Je nejaká hranica, ktorej prekročenie by ste neakceptovali?
- Som si vedomá, že v okamihu, keď človek ide do takejto funkcie, sa stáva verejným činiteľom. Preto moje rozhodnutie kandidovať, bolo podmienené súhlasom mojich najbližších. Bez „áno“ mojej dcéry a bez „áno“ môjho priateľa Jána Riapoša by som do toho nešla. Nech sa páči, ja som verejná osoba, ale nedovolím, aby to zasiahlo do súkromia a ublížilo mojim naj〜bližším. To je moja hranica.
Nemyslíte, že voči takýmto útokom musíte byť odolná vy aj vaša rodina?
- Nie, nemusím. V politike sú isté hranice a aj keď ich niekto prekračuje, ja nebudem a nemusím. K demokracii patrí predovšetkým to, že sa nám nikto nebude mstiť na deťoch.
Máte nejaký vzor politika, ktorého správaniu by ste sa chceli podobať?
- Je viacero vzorov. Napríklad Fínska prezidentka Tarja Halonenová, ktorá je veľmi obľúbená. Menila mnohé veci aj vo formálnom protokole bez toho, aby sa to stretlo s negatívnym ohlasom. Aj ja si myslím, že nie je nič horšie, ako dovoliť, aby vám vytvorili skleník, v ktorom stratíte kontakt s realitou a bežným životom. Túto tendenciu má každá administratíva.
Odtrhnutie sa od reality a izolácia je často dôsledkom pôsobenia ľudí vo vysokej politike.
- Napríklad som neprestala učiť na vysokej škole. Študenti sú vynikajúca spätná väzba, dávajú vám otázky, ktoré vám nenapadnú, nič vám nedarujú. Ponechala som si aj dva medzinárodne významné projekty, na ktorých naďalej pracujem. Keď som bola ministerka, vtedy prišiel za mnou pán Packa a povedal, že mi namontujú do domu ochranu. Opýtala som sa ho - a proti komu?
Bezpečnosť a ochrana ústavných činiteľov je štandardná vec, nejde skôr o to, do akej miery stratíte kontakt s bežnými ľuďmi?
- Chápem, že sú isté obmedzenia, svoju funkciu ale môžete vykonávať rôzne. Keď som prišla na ministerstvo, proces vyžiadavania informácií z odborov sa mi zdal zdĺhavý. Robila som to teda tak, ako som bola zvyknutá, dobehla som do kancelárie dotyčnej, priamo na mieste som si veci vydiskutovala a bežala som naspäť do úradovne. Raz som tak išla za generálnou riaditeľkou ekonomického úseku. Bola tam len jej sekretárka, ktorú som poprosila, aby ju za mnou poslala hneď, ako sa vráti z výjazdu. Ona súhlasila, ale opýtala sa, za kým ju má vlastne poslať. Podala som jej teda ruku a predstavila sa: „Iveta Radičová, toho času ministerka.“ Pani očervenela a potom z nej vypadlo: „Pani ministerka, vy ste sa na seba podobali, ale ja robím 35 rokov na tomto ministerstve a v tejto kancelárii v živote minister nebol.“
Ľudia v regiónoch hovoria, že z Bratislavy je k nim ďaleko. Viete, čo ich trápi?
- Vysoká miera nezamestnanosti, nízke príjmy, problémy v kvalite života v najširšom slova zmysle, vzťah k zdraviu, k životnému prostrediu. K tomu sa nabaľujú ešte obrovské regionálne rozdiely. Časť z nich je podmienená historicky, časť je dôsledkom transformácie po roku 1989. Je tu kumulácia faktorov, ktoré tieto rozdiely znásobujú. Prešla som všetky zaostávajúce regióny - juh, juhovýchod, východ i sever. Ak dnes hovoríme o dopadoch ekonomickej krízy, starostovia zo severu alebo juhu povedali tú istú vetu: „My máme ekonomickú krízu už päťdesiat rokov nepretržite.“
Účasť v prvom kole prezidentských volieb dosiahla niečo cez 43 percent. Nemyslíte si, že apatia voči akejkoľvek politike je práve dôsledkom sklamaných regiónov?
- Áno. Volebná účasť v týchto regiónoch je však dlhodobo nižšia ako celoslovenský priemer. Je to spôsobené tým, že ak majú ľudia dennodenný problém s prežívaním, žijú v hlbokej chudobe, nastáva tam istá strata dôvery voči vrcholovej politike. Dobiehanie týchto regiónov nie je otázka jedného volebného obdobia. Každá vláda prijímala určité programy, aj keď nie veľmi účinné a efektívne. Preto zameranie na regionálnu politiku musí byť témou vrcholovej politiky.
Nemali by byť programy práve účinné a efektívne?
- Riešenie je v dialógu. Prečo je toľko diskusií o dôchodkovej reforme? Nie je stabilná, lebo nie je výsledkom dohody naprieč politickým spektrom. Stabilita je výsledkom dohody a dialógu. Ja som jednoznačne zástancom systémových a plošných riešení. Myslime na regióny. Navrhujem, aby sme zdroje z Európskej únie a zo štátneho rozpočtu investovali do verejnej sféry. To sú školy, nemocnice, infraštruktúra.
Bude to ale stačiť na zlepšenie života v regiónoch so zvyšujúcou sa nezamestnanosťou?
- Podporuje to zamestnanosť priamo v regióne, vzdelávanie, zdravie a regionálny rozvoj. Má to strednodobý, ak nie dlhodobý dopad a vytvárajú sa tým aj podmienky na príchod ďalších investorov. Zároveň to pomáha samosprávam aj priamo občanom. V infraštruktúre je zakomponovaná celá výrobná sféra. Nie je to len o zvýšení platov učiteľov. Keď hovorím investovať do škôl, je to napr. stavebníctvo. Výroba všetkého, čo do škôl a nemocníc treba nakúpiť.
Má na takýto program prezident dostatočný manévrovací priestor?
- Prezident má svoje právomoci. Môže pozvať k okrúhlemu stolu politické strany, ZMOS, relevantné subjekty, porozprávať sa s nimi, ako vidia priechodnosť jednotlivých riešení. Môže byť nápomocný pri medzinárod〜ných rokovaniach a vážne priložiť ruku k dielu. Zároveň vytvára atmosféru v spoločnosti, čo je súčasťou kvality života. Prezident by mal priniesť nové zmierenie. Namiesto sústredenia sa na vecné vážne problémy sú občania svedkami politikárčenia, vyrábania umelých nepriateľov. Je to atmosféra nepokoja. Práve prezident, ktorý má silný mandát, lebo je priamo volený občanmi, má právo vstupovať a ovplyvňovať atmosféru. Je rozdiel, či ste nekonfliktní preto, že sa neangažujete, alebo preto, že sa angažujete a chcete zmierenie. Prezident by nemal byť hovorcom vlády, ale občanov.
Máte pocit, že niektorí z troch prezidentov to dokázal, byť hovorcom občanov? Nie sú vaše očakávania veľmi optimistické?
- V prvom volebnom období kandidoval prezident Schuster za SDK, teda ako „koaličný“. V istom období začal byť voči krokom Dzurindovej vlády veľmi kritický. Určitú nezávislosť si teda dokázal udržať, aj keď bol nominantom vlády. Je to primárne a dominantné na osobnosti človeka. Do SDKÚ-DS som vstúpila ako nová tvár aj s novou koncepciou robenia politiky. Po dvadsiatich rokoch je na politickej scéne čas na obmenu politickej generácie. Aj to sa podpisuje pod nevôľu občanov, že sa im ponúkajú stále tie isté tváre, niekedy len v inom politickom kabáte. Treba sa zamerať na kvalitu života, dôležitá je klíma v spoločnosti a politická kultúrnosť.
Autor: LENKA ŠTEPÁNEKOVÁ
