Stráženie božieho hrobu tvorí prirodzenú súčasť tamojšej Veľkej noci ako pôstne bobaľky, buchty, svätenie bahniatok alebo stále platný „ženský zákon": Každej Heľpianke, aj tej, ktorej visí v skrini sedmoro riflí, sa patrí mať vlastný kroj. Ako rastie, novší a väčší. Pritom to vôbec nie je lacná vec.
Vyšívajú mamy a matky
Pre slečnu pripravovanú napríklad na birmovku vyjde dnes miestny tradičný odev až na dvestopäťdesiat eur. Lenže potom tá ulica! A chrámová loď. A Japonci! Čo sa tí nafotografujú. Odkedy objavili Heľpu a tamojšie folklórne slávnosti, príde ich každý rok za plný autobus. Na Veľkú noc sa vracia domov väčšina porozchádzaných dcér, synov a vnúčat. Na chvíľu zabudnú na bratislavský „víner akcent" či východniarske nárečie a s chuťou sa pustia do šoudry.
Už idúúú
„My sme sa dakedy kryli pred parobkami po šopoch. Teraz ich dievky čakajú v posteli alebo pri počítačoch," hovorí pani Angela.
V Heľpe sa totiž chodí po kúpaní už od polnoci poslednej pôstnej nedele na Veľkonočný pondelok. Pôvodne padla väčšina „ťarchy" s kúpaním dievčat na regrútov a frajerov. Frajeri postupne ponavštevovali domy svojich frajeriek, regrúti sa postarali o dievčatá a mladé vdovy, o ktoré sa nemal kto... Ženáči kúpali len doma, susedky a najbližšiu rodinu. Všade ich patrične pohostili. Skupinky mladých kúpačov napokon skončili u vodcu z partie.
Kto vládal alebo mu do večera „odtrnulo", dokončil pondelkovú šnúru na riadnej dedinskej zábave. V dávnejších dobách sa to nesmelo. Zábavy na Veľkú noc a na Vzkriesenie prísne zakázané.
„Ten rok, keď som bol regrútom, chodili sme po kúpaní až šesťdesiati," spomína Jakub Hyriak.
Polievalo sa vedierkami. Keď sa daktorá pustila bežať, vyplákali ju rovno v potoku. V utorok šibali dievčatá mládencov. Dievča, ktoré s chlapcom chodilo, išlo aj do jeho domu. Pri vážnejšom vzťahu dostalo od milého odmenu, kašmírovú šatku. Tento zvyk už takmer zanikol.
