Pani Mária Bartošová hovorí, že ich zasadili baníci a že sa ku kaplnke uprostred chodili modliť. Stromy si pamätá. Kaplnku už nie. Zlato sa tam ťažilo do konca šestnásteho storočia.
Nehnuteľnosť Potočná 25. tvorí jedna murovaná izba.
Okno uprostred čelnej steny je také malé, že ním ledva prejde dospelá hlava. Mária je vdova a býva hneď vedľa. Kamené stavanie, ktoré zdedila, odhaduje na veľa veľa rokov. Koľko vskutku má, netuší, a nevie to ani obecný úrad. Nespomína ho napríklad ani sprievodca mikroregiónom Chopok Juh. Jasenský kostol, oltár a zvonicu ponúka do pozornosti ako kultúrne pamiatky, svedok reálneho života v niekdajšej baníckej osade medzi nimi chýba. Prečo?
O láske na dva spôsoby
„Pamiatkari tu boli naposledy pred piatimi rokmi. Zlostili sa, že sme strechu nezakryli šindľom, ale plechom. Rozumiete tomu?! Nedali nám na opravu ani korunu, ale požadujú šindeľ. Teraz mi treba zatrieť opadanú omietku a aspoň prednú časť domu obieliť. Keby mi nezáležalo, čo si o nás pomyslia cudzí ľudia, nedám už doň ani cent. Obdivovať chodia, fotiť tiež, lenže treba to aj obriadiť.“
Mária je inak vtipná, pohotová osôbka. Keď si ide k lekárovi po injekciu na boľavé kolená, je jej plná čakáreň.
„A čo mám čušať a hľadieť do zeme? Človek je stvorený na to, aby sa porozprával. Dakedy sa ľudia znášali, teraz niet žiadnej lásky. Sú iba samé klebety a ohováranie. Každý vidí len peniaze. Dnes je všetko hŕŕŕ. Aj žiť len na voľno. Starí idú po mladých ženách. Taká láska rýchlo pominie.“
Smrť spája naveky
Mária o svojom mužovi hovorí, že bol ako každý chlap, ale šikovný, vedel spraviť všetko. Opravoval napríklad hodiny. Zavše mu ide na cintorín povedať, vstávaj, treba mi robiť, záhradu rýľovať, a že je ho škoda. Zomrel pred piatimi rokmi v auguste, v októbri minulo okrúhlych päťdesiat rokov, ako sa zobrali.
„Varila som v ten deň tekvicu s praženým mäsom a zemiakmi. O siedmej ma ešte volal do záhrady poliať fazuľu. Pamätám sa, že som pozerala nejaký seriál, potom sme išli spolu pre vodu, aj keď sa mi, poviem pravdu, o siedmej veľmi nechcelo. O deviatej sa najedol, o jednej v noci som sa zobudila na to, ako potichu hovorí: Pomóc... To už asi Pán Boh tak dal. Vyskočila som z postele, on už sedel v kuchyni za stolom, škatuľu liekov mal pri sebe, ale už si ich ani nevládal vziať. Bežala som telefonovať pre sanitku. Keď som mu prišla do breznianskej nemocnice s vecami, lekár povedal: „Po prevoze žil ešte necelú hodinu. Bohužiaľ, vypovedalo mu srdce... Tak si dakedy pomyslím, aspoň nešiel na druhý svet hladný.“
Vyhrešiť a nechať tak
Bartošovci opravovali vonkajšiu časť domu ešte spolu. Pôvodný šindeľ vymenili za trvácnejší a podstatne lacnejší plech, krov je dodnes originálny!“ Teraz sa rúcajú nové domy. Ešte ho ani nepostavia, už je zvalený. Tento vydržal najmenej dvesto rokov, ráta pani Mária. Keď berie do úvahy svoj vek, svojich rodičov a starého otca, ktorý sa dožil deväťdesiatky, tak nejako to vychádza. Čuduje sa len, prečo sú v murive zo skál také malé oblôčiky. „Možno sme tu mali za starých čias vlkov, aby sa nedostali dnu,“ uvažuje nahlas.
Mnohým môže byť zasa divné, že objekt už dávno nie je oficiálne uznanou národnou kultúrnou pamiatkou. A keby aj nie: Prečo musí byť plechová strecha terčom „odbornej kritiky“, namiesto odborného postupu v prípade, že odborníkom skutočne o niečo ide? Podľa návštevy spred piatich rokov to tak totiž rozhodne nevyzerá.
Nech sa stará stará
Smutné je, že to netrápi ani obec. Zvlášť teraz, keď prostriedky na opravu pamiatok možno získať rôznymi cestami. Kto sa o to vážne zaujíma napríklad vie, že istá banka na základe žiadostí financuje aj drobné opravy pamiatok, a nemusia byť priamo národné.
Bartošovci vlastné deti nemali. Všetko, čo tu raz po oboch ostane, zanechá Mária krstnej dcére z otcovej strany. Notárka ju vraj varovala, aby náhodou nedopadla ako tí, čo sa rozdali predčasne a potom skončili na holičkách. „Ja viem, komu som prepísala. To dievča sa o mňa stará už teraz. Chodí mi obriadiť záhradu, poprať, požehliť a len ma prosí, aby som sa ešte nikam neponáhľala. Lenže čo s tým kto zmôže: Dnes ste tu, zajtra tam.