Umelecký film nemusí byť depresívny

Je pre vás pozícia predsedníčky poroty nová? Aké sú vaše očakávania?

V porote som už pred tým bola, ale ešte nikdy nie v študentskej sekcii. Je to vzrušujúce. Mnoho režisérov robí najlepšie filmy práve počas študentských čias, pretože sú voľní. Na druhej strane nemajú peniaze na produkciu a ďalšie veci súvisiace s touto prácou, takže nemôžu úplne zrealizovať svoju víziu. Je to sebecké, ale pre mňa ako režisérku sú zdrojom inšpirácie. Samozrejme, že sa budeme snažiť vybrať tých najlepších a pomôcť im ocenením k tomu, aby si do budúcnosti verili.

Počuli ste už predtým o Barbakane?

Nie. Ale teším sa na festival a hlavne v Bratislave hovorím ľuďom, aby prišli.

Na festivale predstavíte svoj film Boisko Bezdomnych, ktorý získal množstvo ocenení. Prečo by ho mali návštevníci vidieť?

Pretože je to naozaj dobrý film (smiech). Vyhrali sme množstvo cien v Amerike, v Poľsku bol film ocenený ako najlepší za minulý rok. Získal aj divácke ceny, čo je asi najkrajšie. Chcela som urobiť film, z ktorého budú mať ľudia pozitívne pocity a cestou z kina sa budú cítiť šťastní. Verím, že diváci príjmu z môjho filmu niečo pozitívne. Aj keď je zároveň veľmi realistický a miestami trochu depresívny. Veľa poľských režisérov tvorí deprimujúce umenie. Podľa mňa umelecký film vôbec nemusí byť tmavý a depresívny. Stačí si pozrieť napríklad Kurosawove komédie, či iné. Nezáleží na žánri, dôležité je vložiť tam vlastnú dušu a snažiť sa najlepšie podľa svojich možností. Tak vznikne umelecky hodnotný film. Preto nemám rada delenie na komerčné a umelecké snímky, ako sa to zvykne robiť u nás v Poľsku.

Vaši rodičia sú obaja filmári. Viete si predstaviť, že by ste robili niečo iné?

Keď som mala osem rokov, tak som povedala, že v živote nebudem režisérkou. Je to ťažká práca. Keď človek robí priamo na pľaci, tak je to super. Ale ešte pred tým, a aj potom musí urobiť množstvo kompromisov. Skúšala som niečo iné, ale nepodarilo sa to. (smiech)

Slovákom sa vaše meno spája hlavne s filmom Jánošík. Kým podľa vás bol?

Točiť film o národnom hrdinovi je veľmi zodpovedná práca. Nechceli sme vytvárať legendu, ale podať príbeh o mladom mužovi, ktorý sa snaží nájsť svoj zmysel života a osobnú slobodu. Je to viac existencilistický film než akčný. Jánošík je veľmi zaujímavá osoba, a pri príprave sme zistili nové skutočnosti z jeho života, o ktorých možno nevedia ani mnohí Slováci.

Spolupráca s vlastnou mamou pre vás nie je ničím neobvyklým. Čo vám dáva?

Ľudia bývajú prekvapení, že matka a dcéra dokážu spolupracovať, pretože väčšinou to býva medzi deťmi a rodičmi inak. Ja som nechodila na žiadnu filmovú školu, učila som sa pri mame. Máme veľmi podobný prístup k filmovaniu, teda určitú integritu a hľadanie pravdy. Taktiež máme spoločné dôvody, prečo filmy vlastne robíme. Nemám problém s tým, že nás ľudia porovnávajú, nepotrebujem s ňou súťažiť. Dôverujem jej a spolupráca s ňou mi do dáva novú energiu.

Do Banskej Bystrice zavítate prvýkrát?

Áno. Teším sa, že spoznám nové mesto. Môj otec je Slovák (režisér Laco Adamik), ale ja neviem po slovensky. Je to jeho chyba, lebo doma nerozprával po slovensky. Je vzrušujúce, spoznávať jeho krajinu.