Krása je veľmi relatívna vec, ale aj tak je rezolútne konštatovanie, že najkrajšie stromy sú na Horehroní, akým nás denne veľakrát oblažuje rozhlasový éter, odvážne a aj nebezpečné. Slováci sú síce národ holubičí a žičlivý, ale ako k tomu prídu Záhoráci, Zemplínčania alebo Tatranci? Vari u nich nerastú krásne stromy?
Keď dostala víťazka slovenského národného kola Eurosongu Kristína Peláková zo Svidníka otázku, či vie, kde je Horehronie, o ktorom spieva, rozpačito sa usmiala a povedala: „V strede Slovenska." Moderátor pochopil, že každá ďalšia podotázka je nebezpečná.
A tak sme sa rozhodli, že sa na kút krajiny opísaný v inkriminovanej pesničke pozrieme pre objektivitu zblízka. Špeciálne nás zaujímalo podozrivé spolčovanie stromov do tichých bratstiev, ktoré nám vravia „poď". V pláne misie je aj vplyv Slnka na miestnych obyvateľov, pretože ak sa niekomu chce „spievať, zomrieť aj žiť" len jeho vplyvom, erupcie už musia byť naozaj silné - narážame práve na slovo „zomrieť".
Brána do rozprávky
„Kde sú najkrajšie stromy? Predsa v Španej doline. A úplne najkrajšie sú také, ktoré mám na jeseň popílené v drevárni, lebo tu sú zimy kruté," usmieva sa starosta Španej Doliny Marián Slobodník. Tá totiž nie je len dolinou, ale aj obcou s takmer dvesto obyvateľmi.
Dvanásť kilometrov od Banskej Bystrice som sa zrazu ocitol v rozprávke. Budovy sú postavené vo svahoch, roviny je minimum, námestie sa na ňu sotva zmestí. Špania dolina je bránou do Horehronia a je to príznačné. Cesta sem vedie, odtiaľto už vedú iba horské chodníčky.
Prišiel som v mŕtvej sezóne. Je tu pokoj, až zneisťujúci pre mestského kovboja zvyknutého na neustále ručanie a dupanie centra. Ale zvykám si rýchlo a keď stúpam po sto šesťdesiatich schodoch ku krásnemu kostolu, ktorého história siaha do 12. storočia, počujem tlkot svojho srdca. Takmer zabudnutý zvuk. Sluch sa zaostruje a vynárajú sa detaily. Počas celého niekoľkohodinového pobytu som videl jedno auto. Ani spojov sem veľa nechodí. Ak sa chystáte „po vlastných", dobre si pozrite odchody autobusov, v najhoršom prípade stojí taxík do Bystrice dvanásť eur.
Rád by som vyskúšal aj „na tráve ležať a snívať o čom sám neviem", ale to by rozhodne nedopadlo dobre. Je tu ešte zima, aj keď voda crčiaca spopod zľadovateného snehu sľubuje, že jar sa nevyhne ani tejto studenej doline.
Baníci a čipkárky
Kopec nad dedinou vznikol umelo - sú to haldy vysypanej hlušiny, vyvozenej zo štôlní - a každý ich kúsok bol vykopaný ručne. Objemovo vraj dosahuje polovicu Cheopsovej pyramídy. Aj rovinka, kde je námestie, vznikla umelo - zasypaním doliny, pôvodne hlbšej. Baníci dolovali rudu čakanmi, poležiačky a išli po rude, takže štôlne boli kľukaté. Svietili si olejovými lampičkami, keď im na ne kvapla voda, ocitli sa v tme. „Tu vznikla tradícia, ktorá priniesla slávu Banskej Štiavnici a Bystrici," hovorí starosta Marián Slobodník. „Našim predkom ostala len tá robota." Benátkam, Krakovu a Viedni priniesol obchod zo špaňodolinskou meďou prosperitu. Farbu vyrobenú z modrej medenej rudy používali aj talianski maliari.
Baníkov každé ráno o štvrtej zvolávalo klopanie z klopačky. V tejto budove je dnes sympatický penzión s dobrou reštauráciou. Mladá čašníčka sem chodí z Bystrice na týždňovky. „Nenudím sa," hovorí. „Je tu krásne. Týždeň som tu a týždeň v meste. Je to ideálne."
Nad reštauráciou je malé múzeum čipkárstva. Keď bane v roku 1888 zavreli, rodiny sa nejako museli živiť, a preto začali ženičky robiť vo veľkom paličkované čipky. Tými je Špania Dolina povestná a dodnes sa v lete robia dielne - workshopy, kde má čipkárstvo významný podiel. Okrem toho sa tu konajú aj sympóziá výtvarníkov a sochárov. Niektoré ich práce sú pod strieškou na námestí.
Novoprišelci
Na námestí je aj dom na predaj. Nie je najkrajší, ale pohrávam sa s myšlienkou, že keby som na to mal, tak ho kúpim. Textár Kamil Peteraj mal pravdu, nebolo by zlé vracať sa sem, keď by ma niečo zronilo. Alebo aj keby ma nezronilo nič. Tak ako prišli mnohí noví obyvatelia.
V 70. rokoch odišlo do miest viac ako pol dediny, ostalo hádam sto ľudí. Ale prichádzajú. Aj mladí. Starostova asistentka Anička má dve malé deti a hovorí, že je to pre ne najlepšie, čo môže byť. Príroda, čistý vzduch, zvieratká. Neskôr, keď so starostom sedíme v peknej historickej krčme, hovorí o svojom nočnom stretnutí s medveďom priamo pri svojom dome, prísediaci známy dokonca stretol v dedine medvede tri.
Hlučné bratstvo
Odprevádzajúc ma na autobus, mi starosta ešte ukazuje športový areál, ktorý sa podarilo vtesnať do obmedzeného priestoru. Je naň hrdý, podobne ako na celú obec. Sám sa tu narodil, býval v Banskej Bystrici a vrátil sa sem. Neodišiel by už za nič na svete. A ja mám tiež pocit, že tu nie som poslednýkrát. Dvadsiateho štvrtého apríla sa otvorí Banícky náučný chodník a dolina ožije. Najkrajšie je tu vraj v lete.
Dvíha sa chladný vietor, hučí v korunách stromov. Toto už nie je tiché, ale skôr hlučné bratstvo - a vraví mi „choď", keďže som oblečený po bratislavsky a teplú mikinu mám v batohu.
Brusno
Bránu do Horehronia máme za sebou, vstupujeme. Žreb padol na obec Brusno. Oproti Španej Doline je to veľké mesto, asi dvetisíc obyvateľov. Obec vznikla zlúčením dvoch a na prvý pohľad ako keby nevedela, ako sa má rozložiť v údolí obklopenom kopcami. Je známa kúpeľmi a možno ste už pili aj minerálnu vodu Brusnianku. „Je tu všetko, hádam okrem kúpaliska," ochotne hovorí mladý muž, ktorého som sa spýtal na cestu k hotelu. Hotel je pekný, nový a očividne netrpí slovenským syndrómom, teda zlými službami.
Traja z troch miestnych odporučili ako najkrajšie miesto Brusna kúpeľný park, tak neváham a vyberám sa na večernú prechádzku. Aj v šere je jasné, že najkrajšie stromy sú práve tu, takže ak by vás zronili choroby zažívacieho ústrojenstva, kardiovaskulárne či pohybového ústrojenstva, tak si rozhodne nepovedzte „keď to má bolieť, tak nech to bolí", ale choďte do Brusna.
Čipkárskô
„Kúpele sú prosperujúce, čo je v dnešnej dobe skvelý výsledok," hovorí starostka Viera Krakovská, ktorá starostuje už dvadsiaty rok. Prvé kúpeľné domy sa začali stavať už v prvej polovici 19. storočia. A keď sme už pri tých stromoch, v parku boli aj vzácne cudzokrajné dreviny. Ale aj ostatné, menej vzácne, sú vlastne vzácne, lebo pochádzajú z 19. storočia - preto sú také vysoké.
Bavíme sa aj o životnom prostredí, pretože Krakovská je podpredsedníčkou Združenia miest a obcí Slovenska a má v referáte práve životné prostredie. Dedina je plne plynofikovaná a do každého domu plánuje kúpiť kompostáreň, aby všetky rodiny mohli zužitkúvať biologický odpad.
Každoročne sa v Brusne koná súťaž vo varení čipkárskeho. Čipkárskô je špeciálne jedlo, ktoré si kedysi pripravovali čipkári na svojich potulkách svetom - volali sa síce čipkári, ale predávali všeličo. V špeciálnych hrncoch dokázali variť čipkárskô aj priamo na vozoch, aby nestrácali čas. Je to vlastne varené mäso so zeleninou, ktoré sa jedlo ako polievka aj hlavné jedlo.
„Je to veľká udalosť, chodia sem rodáci z celého Slovenska aj zo sveta. Tento rok sa bude konať 22. mája. Zábava trvá do rána. Mám rada, keď sa ľudia stretávajú. Nepáči sa mi tá neosobnosť v mestách. Susedia vedľa seba žijú bez toho, aby komunikovali, bez citu. A cit je najdôležitejší, v ktoromkoľvek zriadení a ktorejkoľvek dobe," hovorí Krakovská.
Odchádzam z Brusna. Mohol by som takto pokračovať ďalej dni a týždne, pretože tu sa dajú nájsť naozaj krásne kúty: Bystrá s úžasnými hoľami, kde sa dá v lete zvaliť na lúku, žuť steblo trávy a pozerať na oblaky, alebo sa ísť ochladiť do jaskyne. Pustý hrad nad Zvolenom. Krčma U Zdenky v Moštenici, vraj najlepšia v regióne. Ľubietová, pri ktorej je vrch Hrb - geografický stred Slovenska. Pohronská Polhora. Príroda v Povrazníku. A tak ďalej, a tak ďalej.
Ale či sú tie stromy najkrajšie, to sa s istotou povedať nedá. Skúsim tu navrhnúť jednu hypotézu: stromy sú všade presne také pekné, akí sú dobrí ľudia, aké sú kvalitné služby, pretože dnes turistovi už nestačí ležať na tráve a snívať, pretože keď nie je spokojný, jeho oči tíško neplačú. Môže sa poriadne naštvať a do tejto krásnej horehronskej prírody už nikdy nevkročí.
Náhodná kontrola však dopadla pozitívne.
