Všetci traja bratia dostali vojenské vzdelanie a pôsobili ako dôstojníci v československej respektíve v slovenskej armáde.
BANSKÁ BYSTRICA. Bratia Mirko a Milan Veselovci, dvojčatá, narodení 23. mája 1903 vo Zvolene, sa pred 66 rokmi zaslúžili o vypuknutie Slovenského národného povstania. 29. augusta 1944 boli iniciátormi obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, čím umožnili centrálne koordinovať povstalecké akcie na Slovensku. Obaja boli aj spoluautormi Proklamácie vojenského revolučného vedenia a Proklamácie predsedníctva Ústredného národného výboru. Ich mladší brat Miloš Vesel, narodený 29. januára 1909 vo Zvolene, sa tiež zúčastnil na SNP.
Všetci traja bratia dostali vojenské vzdelanie a pôsobili ako dôstojníci v československej, resp. slovenskej armáde.
Po vypuknutí povstania sa Milan stal príslušníkom 1. čs. armády na Slovensku. V septembri bol vedúcim delegácie na štábe 1. ukrajinského frontu a na ukrajinskom štábe partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorá mala zabezpečiť koordináciu povstaleckých akcií so zámermi sovietskeho velenia. Po návrate sa stal posádkovým veliteľom v Banskej Bystrici. Po ústupe povstania do hôr pôsobil v partizánskej skupine Volkova. Od marca 1945 bol príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a zúčastnil sa na oslobodení Slovenska. V roku 1949 ho uväznili a vo vykonštruovanom procese obvinili zo zločinu vyzvedačstva a velezrady a odsúdili. Po odvolaní mu zmenili trest zo 16 rokov na 22. V roku 1955 dostal milosť a o rok neskôr bol právne i občiansky rehabilitovaný. Zomrel 26. septembra 1984 vo Zvolene.
Milanovo dvojča Mirko, presvedčený národovec, sa tiež stal príslušníkom 1. čs. armády na Slovensku. Zároveň bol členom ilegálneho protifašistického hnutia a spolupracovník občianskych odbojových skupín. Bol stúpencom československej exilovej vlády v Londýne. Počas SNP pôsobil ako prednosta politickej správy Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Zúčastnil sa na rokovaniach s čs. exilovou vládou a Edvardom Benešom v Londýne a neskôr v Moskve bol prítomný na rokovaniach exilovej vlády s moskovským byrom KSČ o povojnovom usporiadaní pomerov v ČSR. V roku 1948 emigroval do Nemecka, v roku 1950 ho zbavili vojenskej hodnosti. Vrátená mu bola v roku 1991 in memoriam. V Nemecku neprijal občianstvo a do svojej smrti 6. júna 1966 žil v biednych pomeroch.
Mladší brat dvojčiat Miloš bol od roku 1929 vojakom v Nitre, v roku 1932 sa stal dôstojníkom v československej resp. slovenskej armáde. Počas druhej svetovej vojny sa so svojím protifašistickým zmýšľaním orientoval na londýnske centrum odboja. Od roku 1941 bojoval na východnom fronte. V roku 1942 sa zapojil do ilegálneho odboja. Po liečení zo zranenia pôsobil vo veliteľskej funkcii v Ružomberku, neskôr v Bratislave. SNP ho zastihlo opäť v Ružomberku. Stal sa jeho spoluorganizátorom a účastníkom. V spolupráci s partizánmi 27. augusta vstúpil s celou jednotkou do boja proti nemeckej armáde v Ružomberku a obsadili mesto. Na jeseň 1944 ho odsúdili v neprítomnosti na trest smrti. Napriek tomu, že Nemci za jeho chytenie vypísali vysokú odmenu, podarilo sa mu unikať.
Po vojne pôsobil v rôznych funkciách na divíznom veliteľstve delostrelectva v Žiline a Ružomberku. V roku 1949 bol poslaný na čiastočný vojenský dôchodok a v roku 1950 ho z politických dôvodov predčasne prepustili z armády. V roku 1964 ho rehabilitovali. Zomrel 22. júna 1989 v Ružomberku. Hodnosť generálmajor in memoriam mu udelili v roku 1991.
Všetci traja bratia boli ocenení početnými vyznamenaniami.
