Tri roky sú bez otca. Kým žil, pripravil dom na podmienky, o ktorých vedel, že budú nevyhnutné.
BACÚCH.Bratia Stano a Ivan Chovancoví z Bacúcha majú svalovú dystrofiu. Chorobu im diagnostikovali v detstve, dnes sú to tridsiatnici. Žijú s matkou. Ak bude ešte nejaké babie leto, užijú si ho pred domom, prípadne zájdu na pivo. Ich sezóna totiž pomaly končí. V októbri zaparkujú pri počítačoch a ak bude psovská zima vyjdú von až v máji. Nakoniec, okrem krčmy a cintorína nie je kam a ani s kým. Ženatí kamaráti majú svoj život, ostatným zrejme vyprchali z pamäti. Keď sa náhodou stretnú povedia si, ahoj, čau, ako sa máš, a to je všetko. Stano opäť spomína otca.
„Každý kus čo vidíte, dvere, nábytok, police, prístrešok pri vchode sú jeho práca. Pomáhal som mu. Narobili sme sa, ako kone a čo z toho...Dnes mi nemá kto ani pokosiť záhradu." Stano je na vozíku len piaty rok. Nikdy nechodil o barlách. Trápil nohy, hoci vedel, že skončí v sede a že je to nezvratné.
Obaja bratia majú teraz plnú hlavu hokeja. Radi by boli medzi divákmi Majstrovstiev sveta v Bratislave. Musel by im ale k tomu niekto pomôcť.
Remeslo mu vyfúkli počítače
Dystrofia kostrových svalov a periférnych nervov postihuje deti aj dospelých. Niektorou z foriem ochorenia trpí na Slovensku približne 25 tisíc ľudí. „Prvé príznaky sme si všimli na Ivanovi. Mal dva roky a začal divne padať na kolená. U staršieho sa to prejavilo keď mal päť. Chodili sme na neurológiu do Banskej Bystrice, napokon sme skončili v Bratislave, kde im odobrali vzorku svalstva a bolo to jasné." Obaja chlapci majú za sebou tri roky internátnej školy na bratislavskej Mokrohájskej ulici. Boli sebestační a často sa vracali domov. Stano sa je vyučený opravár písacích strojov, čiže teraz už „starožitností", Ivan si vybral špecializáciu opravár elektroniky. Na vozíku je od dvadsiatky.
Pocit nespravodlivosti si zobral do hrobu
Lanovku, ktorá im umožní presun z lôžka do kúpeľne na toaletu a iných častí prízemia im nainštalovali iba tohto roku na jar. Na schodisku z dvora majú výsuvnú plošinu ktorá ich vynesie aj s vozíkom k dverám do horného obytného priestoru. Mame sa konečne trochu odľahčí. Stano má osemdesiat kíl, mladší len o málo menej. Formality, ktoré potrebovali k získaniu nárokovaných pomôcok im vybavila sestra. Rodina zložila povinný päť percentný podiel z celkových nákladov. Všetky stavebné bezbariérové úpravy v dome urobil nebohý otec. Napriek tomu, že mohol všetko zdokladovať, nepreplatili mu ani vrecko cementu. Keďže to urobil pre svojich synov sám, s láskou a najlepšie ako vedel, bohužiaľ... Pocit nespravodlivosti si zobral do hrobu.
Stano s Ivanom sú neprestajne spolu. Internetové stránky zatvárajú o tretej nadránom, vstávajú najskôr po poludní. Mama Elena odbehne občas k dcére do Brezna, hoci vie, že aj tak sa dlho nezdrží a cestou domov bude ako na ihlách. Na poznámku, či by jej nebolo ľahšie, keby chodila synov navštevovať niekde, kde je nablízku zdravotný personál povedala. „V živote. Ja viem, čo majú radi. Kto by im to navaril? Však by som sa utrápila."
