Pri zrážke autobusu s vlakom v Polomke zahynulo 12 lyžiarov z Bánoviec nad Bebravou a viac ako dvadsať ich kolegov a priateľov bolo zranených. Vodič autobusu, ktorý vošiel na železničné priecestie, dokazuje súdu a priateľom, že tragédiu nezavinil.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME
POLOMKA. Mená obetí, výpočet ich smrteľných zranení, mesiace práceneschopnosti tých, ktorí mali šťastie a prežili s ťažkými zraneniami a vzlyky pozostalých v súdnej sieni.
Takto sa v piatok začal po vyše jeden a pol roku súdny proces s Jánom Minarovičom, vodičom autobusu, ktorý havaroval koncom februára minulého roku v Polomke. Po náraze vlaku, ktorý zošrotoval autobus plný lyžiarov z Bánoviec nad Bebravou, zahynulo 12 ľudí a viac ako 20 bolo zranených.
Vodič sa bráni
„Som nevinný," vyhlásil Minarovič. „Nemal som nikdy dopravnú nehodu a prešiel som všetky štáty v Európe. Profesionálny šofér sa nemôže pred priecestím nepresvedčiť, že nejde vlak," dodal a pozostalí obetí v súdnej sieni nespokojne zašumeli. „V priebehu pojednávania dokážeme, že nehodu nezavinil obžalovaný," zdôraznil jeho obhajca.
Pozostalí po obetiach polomskej tragédie sú nahnevaní „Sú takmer dva roky po tragédii, pri ktorej sme prišli o najbližších a ešte stále nespávame. S myšlienkou na to, čo sa stalo zaspávame, aj sa budíme. Vinník si užíva život na slobode a spokojne chodí na dovolenky," povedal Dušan Slížik, ktorý prišiel pri nehode o brata a jeho manželku.
Minarovič rozprával o tragédii pomaly, evidentne poučený obhajcom, ako má vypovedať.
„Pred priecestím som sa pozrel doľava, potom doprava a tiež pred seba. Vlak som nevidel, ani nepočul," hovoril o čase krátko pred zrážkou s motorovým vlakom vodič.
Pridal plyn, nemal zaradenú rýchlosť
Autobus plný lyžiarov z Bánoviec nad Bebravou zastal na priecestí. Vodič pridal plyn. Až vtedy zistil, že nemá zaradenú rýchlosť.
„Keď som chcel zaradiť rýchlosť, začul som trúbenie. Pozrel som sa a videl som blížiaci sa vlak. Inštinktívne som pridal plyn, zaradil som rýchlosť a pohol som sa. Bolo to asi sekundu dve. Prišiel náraz a vyletel som zo sedačky. Vyšiel som cez predné okno. Vlak bol prednou časťou na autobuse. Začal som pomáhať vyťahovať ranených."
Autobus plný lyžiarov z Bánoviec nad Bebravou smeroval koncom februára minulého roku do lyžiarskeho strediska Bučník v Polomke. Takmer 40 ľudí bolo už takmer v cieli cesty, keď do nich narazil na neoznačenom železničnom priecestí vlak.
Pokrútené kusy plechu, zadné kolesá vo vzduchu a predok vlaku priamo vo vnútri na sedačkách autobusu. Niekoľko desiatok ton vážiaci kolos rútiaci sa takmer 70-kilometrovou rýchlosťou, nemohol zabrzdiť a narazil priamo do stredu autobusu stojaceho na priecestí. Vlak tlačil jeho zvyšky viac ako 20 metrov. Priestor pre rušňovodiča sa stal súčasťou autobusu.
Výpoveď vlakvedúceho
Okrem vodiča autobusu súd vypočul aj vlakvedúceho Miroslava Jančoviča a rušňovodiča Radoslava Vajdu.
Vlakvedúci slúžil na trati medzi Breznom a Červenou skalou iba prvýkrát, pričom pred tým absolvoval zaškoľovaciu jazdu.
Z toho dôvodu si nepamätal ako sa volala vlaková stanica, na ktorej pred tým stáli iba vedel, že noví cestujúci nepristupovali. Preto šiel do zadného stanovišťa, teda miestnosti pre vlakvedúceho, odkiaľ nevidel do priestoru pre cestujúcich.
Na súde v Brezne však vlakvedúci opísal posledné sekundy pred nárazom inak ako pri prvej výpovedi 22 . apríla 2009. Vtedy uviedol, že počul opakované výstražné trúbenie vlaku a po ňom nasledoval náraz. Dnes pred súdom tvrdil, že cítil prudké brzdenie a potom náraz.
„Vtedy som chcel na všetko zabudnúť a teraz sa mi to pomaly v hlave vynára, počul som trúbenie, cítil silné brzdenie a náraz", vysvetlil rozdiel medzi výpoveďami Jančovič. Vlakvedúci tiež opísal, že niekoľkonásobné zatrúbenie mu prišlo čudné, z rušňovodičom sa nerozprával lebo bol na inom konci vlaku.
Podobne ako vlakvedúci ani rušňovodič nepovažoval nechránené priecestie napriek lyžiarskemu stredisku za frekventované.
„V našom popise je to účelová komunikácia, pre potreby poľnohospodárov a lesníkov", povedal o priecestí rušňovodič Vajda.
Z pohľadu vyriešenia celého prípadu tragédie v Polomke bude zrejme rozhodujúci opis toho čo sa dialo vo vlaku tesne pred nehodou. Rušňovodič si nepamätá koľkokrát trúbil.
Najskôr vypovedal, že videl prichádzať k priecestiu modrý autobus a keď zistil, že vchádza na priecestie začal trúbiť a následne zatiahol núdzovú rýchlobrzdu. Potom však povedal, že trúbil ako vždy podľa predpisov pri prvom výstražnom kolíku, ktorý je na mieste z ktorého na priecestie ešte nevidieť.
Rovnako si rušňovodič nepamätal počet zatrúbení a ich poradie vo vzťahu k zatiahnutiu rýchlobrzdy. Vie to, že keď videl neodvratnosť zrážky hodil sa na zem aby si zachránil život.
Trosky boli všade
Hasič Oto Hudec z Banskej Bystrice takú tragédiu, ako bola polomská, ešte nevidel. Po niekoľkohodinovom zásahu v Polomke skončil aj so štyrmi kolegami v rukách psychológov. Dodnes na to nešťastie nemôže zabudnúť. Snažil sa o profesionálny prístup, ale o tom, čo sa stalo, hovoril tak, ako keby sa mu to odohrávalo pred očami práve teraz.
„Bolo to strašné. Trosky boli úplne všade. Vyzeralo to, ako keby vybuchol granát. Vedeli sme, že tam už nemôže byť nikto živý. Zodvihli sme vrak a postupne sme vynášali mŕtvych ľudí. Keď bol autobus prázdny, vracali sme sa pre zvyšky tiel. Zasahujem veľa rokov, ale toľko nešťastia som ešte nevidel," hovorí Oto Hudec.
Jozef Jankovič sedel v deň havárie pred ordináciou. „Čo sa stalo? Stratili sme polovicu najlepších priateľov," smutne krútil hlavou.
Ani viac ako rok a pol po tragédii verejnosť nevie, čo sa v osudný okamih na železničnom priecestí stalo. Vodič autobusu Ján Minarovič tvrdí, že sa snažil zaradiť rýchlostný stupeň. Niektorí Bánovčania hovoria, že sa rozprával a nevenoval sa jazde.
O vine, či nevine Jána Minaroviča rozhodne brezniansky okresný súd. Vodič môže dostať trest do desať rokov.
Archívne video
