STARÉ HORY. Horný a Dolný Jelenec, Valentová, Rybô. Osady v hlbokej doline neďaleko Starých Hôr, kde zdanlivo zastal čas a chalúpky zapadnuté snehom, pripomínajú Vianoce našich starých rodičov. Rozália Štrbáková, rodáčka z osady Rybô, dnes žije o niečo nižšie, v Hornom Jelenci.
Narodila sa iba pár mesiacov potom, čo na Rybô spadla v roku 1924 legendárna vraždiaca lavína a pochovala pod bielou masou osemnásť ľudí.
„Nám z rodiny našťastie nikoho nezobrala, ale ocko rád spomínal na zvláštnu príhodu. Keď sa išiel umyť k potôčiku, zazrel v diaľke zvláštnu ženu v bielom. Bol presvedčený, že to bola smrť. Na druhý deň spadla na osadu lavína a zastala tesne pred domom ."
Na Vianoce si spomína ako na chudobné, ale na šťastné: „V tejto studenej doline neboli políčka, kde by sa dala dopestovať zelenina. Nanajvýš pár zemiakov a tak aj Vianoce sme robili z toho, čo chudobný kraj dal."
Komisársky chlieb vydržal týždeň
Mamky zvykli napiecť domáci chlieb, no do zásoby kupovali aj veľké pecne chleba. Hovorili im komisársky chlieb. To hlavne pre prípad, ak by sa nedalo zísť pre množstvo snehu do dedín.
„Mäso sme skoro nepoznali, na tanieri sme ho mali iba výnimočne. Na sviatky však nesmeli chýbať opekance s bryndzou a Ježiškova kaša. Varila sa z krupice a bolo sviatkom, ak sme mali na ňu aj roztopené maslo," spomína si.
Deti z osád najviac tešilo koledovanie. Nebolo to celkom jednoduché. Najprv bolo treba zvládnuť texty pesničiek a potom sa dostať v hlbokom snehu od domu k domu. V dlhej doline boli domy roztrúsené, deti nachodili kilometre.
„Ľudia nám zvykli poďakovať za koledy tým, že nám vtlačili malé mince do jabĺčok, alebo nás ponúkli tvarožníkom. Koláče sa v tom čase veľmi nepiekli, tak to bol pre nás sviatok, " hovorí pani Štrbáková.
Na polnočnú tmavým lesom
Uprostred noci sa potom išlo z osád do Motyčiek na polnočnú omšu. „Chodievalo mnoho ľudí pospolu, takže sme sa nebáli vlkov, ani menších lavín zo strmých kopcov," dodala.
Aj do školy museli deti prejsť celé kilometre a zväčša si brali na pomoc lopaty a lavóre. Dokázali si nimi nielen preraziť cestu, ale často im nahrádzali sane.
S vianočnou výzdobou si veľa starostí nerobili: „Kdeže ozdoby a gule. Mamka nám vždy odložila z opekancov a tie sme balili do papiera," spomína si.
Mladí z okolitých osád radi hrali pre ľudí aj trojkráľové hry: „Ocko nám vyrezal kolísku, do tej sme vložili bábiku - Ježiška, ušitého z handričiek. Malo to pre nás obrovské čaro."
Pani Rozália prežila ťažký život, no nesťažuje sa. Prvého manžela jej zabil blesk iba pár týždňov po svadbe a dcérka sa narodila až po jeho smrti. Aj druhého manžela prežila: „ Všetko je tak, ako Boh dá. O to viac sa treba radovať z každého dňa. „
Biele Vianoce dokáže vtlačiť aj do krásy paličkovanej čipky. Hoci oči už neposlúchajú ako kedysi, v predstihu pred Vianocami vyrába pre známych malých paličkovaných anjelikov. Aby ich chránili aj v čase, keď už čaro Vianoc pominie.
