ŠPANIA DOLINA. Špaňodolinská paličkovaná čipka patrí k najkrajším na Slovensku a poznajú ju aj v mnohých krajinách sveta. Za čipku s týmto označením sa však niekedy ukrývajú aj ľudovoumelecké výrobky, ktoré v skutočnosti zo špaňodolinskej tradície nečerpajú. Čipkárky zo Španej Doliny sa voči tomu v minulosti bránili aj formou otvoreného listu. Účinnejšie by však bola čipka chránená v prípade uznania zemepisného označenia. Takýmto spôsobom je na Slovensku od roku 2009 chránená Soľnobanská čipka z Prešova.
Obec Špania Dolina má záujem zachovať tradíciu čipkárstva ako súčasť kultúrneho dedičstva obce. Starosta Marián Slobodník povedal, že sú pripravení pomôcť čipkárkam pri vybavovaní formálnych záležitostí okolo uznania zemepisného názvu: „ Podstatné je, aby sa samotné čipkárky dohodli na spoločnom postupe. "
Janka Oravcová z odboru známok a dizajnov Úradu priemyselného vlastníctva SR povedala, že žiadosť o zápis by malo podať združenie, alebo zväz výrobcov: „ Je potrebné preukázať používanie názvu a súvislosť s vymedzeným zemepisným územím. Taktiež odlišnosť od iných čipiek, používanie farieb, špeciálne techniky, či pracovné pomôcky," dodala.
Ochrana pred zneužitím
Zemepisné označenie je podľa nej forma ochrany pred napodobňovaním a zneužívaním dobrého mena: „ Je zárukou, že pri výrobe čipky budú použité materiály a motívy, uvedené vo vymedzení výrobku," upresnila Oravcová.
Prihlasovateľ môže určiť aj povinnosti pri označovaní zhotoveného výrobku a výrobcovia sa navzájom môžu kontrolovať, či vyrábajú v súlade s postupom, uvedeným vo vymedzení výrobku. Zemepisné označenie súčasne pomáha pri propagácii výrobku, zemepisného územia a rozvoji cestovného ruchu. Zvyšuje tiež konkurenciu výrobcov.
Krása zubatej čipky
Banskobystričanka Margita Gaľová je rodáčkou zo Španej Doliny a patrí k najuznávanejším čipkárkam. Základom paličkovanej čipky sa naučila od svojej mamičky už ako štvorročná, kvôli problémom so zrakom a pracovnej vyťaženosti sa jej však začala naplno venovať až krátko pred päťdesiatkou. Jej matka bola uznávanou ľudovou majsterkou Slovenska a všetky jej čipky chráni pani Margita dodnes ako oko v hlave. Dokonca aj jednu nedokončenú, ktorú matka paličkovala vo chvíli, keď ju postihla mozgová príhoda. Ochranu formou zemepisného názvu by uvítala:
„ Špaňodolinská čipka má také body, ktoré sú príznačné iba pre tento región. Je to okrem iného skutočnosť, že čipka nemá rovný okraj, ale vždy sa končí zúbkami."
Na Slovensku je 17 regiónov, kde si čipkárska tradícia zachovala svoje príznačné črty. „ Nie náhodou sa uchovalo príslovie – čo vŕšok prejdeš, to čipku nájdeš," hovorí čipkárka. Špaňodolinská bola okrem typických zúbkov príznačná aj tým, že sa nezvyklo obtáčať, aby lepšie vynikli vzory. Každý zo vzorov má zaujímavé pomenovanie, napríklad dudinka, babka, muška, vtáčik, či harmonika.
Drevená hudba na priedomiach
Margita Gaľová si spomína, že ešte v medzivojnovom a povojnovom období žilo v Španej Doline okolo troch tisíc obyvateľov. Paličkovalo sa prakticky v každom dome, ženy si takto privyrábali na chlebík. O mužov, pracujúcich v baniach, prichádzali zvyčajne veľmi skoro a starosť o rodinu ostávala na ich pleciach. Jemný zvuk mnohých drevených paličiek, ktorým dodnes hovoria na Španej Doline kneple, sa niesol celou dedinou. Tie, s ktorými pracuje pani Margita zdedila po svojej mamke a sú vyrobené z kvalitného slivkového dreva. Pracuje sa pritom minimálne so šestnástimi pármi paličiek. Čipkárky zvyknú hovoriť, že ak vieš kneple púšťať, môžeš začať paličkovať.
Pôvod špaňodolinskej čipky siaha až do 16. storočia a dnes je už veľmi zložité povedať, čo jej tvorbu ovplyvnilo a aké vplyvy sa tu miešali. Z pôvodných starých čipiek z minulých storočí sa totiž zachovalo iba torzo, najviac v kostole kňažských rúchach, či pokrývkach oltára.
„ S istotou môžeme povedať iba to, že na tradícii čipkárstva sa silno podpísal vplyv stredovekej nemeckej kolonizácie," povedala Margita Gaľová.
Zo špaňodolinskej čipky nemusia vzniknúť iba tradičné dečky, pani Gaľová sa občas pustí aj do malého experimentu. Tak vznikol aj tento slnečník
K zachovaniu tradície podľa nej v mnohom prispeli snahy ÚĽUVu a neskôr aj školy paličkovania, ktorá sa v obci pravidelne organizuje. Margita Gaľová starostlivo odkladá približne dvesto dečiek s čipkami. Aj keď ide o veľmi žiadané ľudovoumelecké výrobky, nepredáva ich. Niektoré sa rozhodne darovať, no vždy ju pri tom zabolí srdce. Na svoju prácu sa pozerá skôr ako na súčasť špaňodolinskej čipkárskej tradície.
