Okolo poludnia je v Dome sv. Vincenta, ktorý v roku 1993 zriadilo Slovenské misijné hnutie, rušno. Štrngot tanierov je neklamným znakom, že dievčatá si chystajú obed. Väčšina to zvláda bez problémov, hoci mnohé z nich sa postavili ku sporáku po prvý raz až v útulku. Starý typ detských domovov, ktoré dnes našťastie nahradil osožnejší typ domovov rodinného typu, ich veľa nenaučil. „Mnohé z nich vidia celý zemiak v šupke až tu,“ stručne zhodnotí zástupkyňa riaditeľa Jolana Uhríková. Doteraz mali všetko ako na podnose. Navarené, vypraté, vyžehlené, poriadené. Bez toho, aby museli priložiť ruku k dielu. O to zložitejšie sú kroky k samostatnému životu. Dievčatá začínajú prakticky od nuly.
„My sme tu predovšetkým na to, aby sme ich naučili zvládnuť bežný život a osamostatniť sa,“ dodáva zástupkyňa. Nie je to len starostlivosť o domácnosť, ale aj vybavovanie po úradoch, či u lekára. Niekedy je to poriadne ťažké aj preto, že citový život dievčat je v mnohých prípadoch vážne narušený absenciou normálneho rodinného života. Ak by nezískali tento dočasný náhradný domov, mnohé by možno skončili ako ľudia bez domova.
„Napriek našej pomoci budú niektoré z nich potrebovať pomocnú ruku po celý život,“ hovorí Jolana Uhríková. Ide predovšetkým o dievčatá s mentálnym postihnutím, ktorých šanca na samostatný život je výrazne nižšia. Zväčša ich po opustení útulku umiestnia do zariadení s podporovaným bývaním.
Herečka Katka
Drobnej a všetečnej Katky je plný dom. Srší dobrou náladou napriek tomu, že v živote nemala veľa dôvodov na radosť Navyše trpí aj závažným onkologickým ochorením. Veľkú časť života strávila po nemocniciach, z ktorých sa nevracala do starostlivej opatery. Bol to návrat do ošumelej rómskej kolónie, kde nemala ani poriadnu posteľ. V útulku je od novembra a rýchlo si zvykla na pocit čistoty a bezpečia. Jej najväčším záujmom sú chlapci a hudba. Hneď zisťuje, či máme doma nejakých partnerov a dušuje sa, že určite by nám nejakých našla. Žarty ju neopustia ani na chvíľu.
Alenka je tigrica
Jolana Uhríková hovorí, že najväčšiu radosť majú z toho, keď sa dievčatá po pobyte u nich v živote uchytia. Ich osudy sledujú aj naďalej a kvôli skvalitneniu pomoci si chcú vybaviť aj akreditáciu na špeciálne poradenstvo. Pozitívnych príkladov nie je málo. Dve dievčatá si napríklad prenajali samostatný byt a napriek tomu, že majú iba invalidné dôchodky, situáciu zvládajú. Podobne je na tom šestica mladých žien, ktoré si našli bývanie na Belvederi. Väčšina z nich má zamestnanie a tak si dokážu udržať aj pomerne drahé bývanie. Akýmsi svetlým bodom pre všetkých je tridsaťročná Adelka. Talentovaná a šikovná mladá žena pracovala v misijnom dome a teraz sa dokonca pustila do štúdia sociálnej práce. Má veľkú nádej, že súboj so samostatným životom zvládne.
Jej sestra Alena Tanková je iba o dva roky staršia, no už je matkou piatich detí. V dobrom o nej zvyknú v útulku hovoriť, že je doslova tigrica. Napriek nepriazni osudu chce dať svojim deťom čo najviac. Žije s druhom v jednoizbovom sociálnom byte, za ktorý platia neuveriteľných 242 eur. „Aj taká býva pomoc sociálne odkázaným rodinám,“ vzdychne si. Niekedy ju mrzí, že deťom nedokáže vysvetliť všetko potrebné učivo, lebo v domove tomu veľký dôraz neprikladali. Sotva niekoho zaujímalo, či sa dieťa učí dobre, alebo nie. „Pre mňa je to teraz dvojnásobná námaha. Najprv to niekto musí naučiť mňa a potom sa to učivo snažím vysvetliť deťom,“ hovorí.
Mnohé dievčatá sa jej chcú vyrovnať a sú presvedčené, že jedného dňa materstvo zvládnu. Zatiaľ trénujú materskú zručnosť aspoň na bábke, ktorú sa učia prebaliť, prezliecť a okúpať.
(Viac v najnovšom čísle MY Banskobystrických novín)
